V dňoch 18.-19.1 sa v rámci projektu „Hudba robí človeka“ uskutočnil bubenícky workshop a koncert pod vedením Eddyho Portellu. Pri tejto príležitosti sme pánovi Portelovi položili niekoľko otázok, aby sme sa bližšie priblížili ku porozumeniu jeho cesty a posolstva, ktoré odovzdáva druhým aj prostredníctvom takýchto workshopov.
Prečo práve Dejiny rytmu. Myslíš si, že rytmus hýbe dejinami hudby?
Áno, hýbe. Ako sa hovorí v múdrej knihe, na počiatku bolo slovo, a zvuk a rytmus bol súčasťou komunikácie. Hudba, zvuky, rytmus boli teda už na počiatku. Ako plynú dejiny v hodinách, dňoch, storočia, plynie podobne aj hudba, v dobách, taktoch.. My sme práve na toto nadviazali v našom workshope. Rytmus je vlastne to, čo sa konštantne v hudbe opakuje. Je to akoby tá pomyselná cesta rytmov z Afriky až ku rytmom Latinskej Ameriky…
Bicie nástroje sú Tvojou srdcovou záležitosťou. Oslovujú bicie nástroje aj mladých? Určite áno, najmä tieto ansáble, alebo takto orientované skupinky. V bubnovaní je prirodzený spôsob, ako sa dostať ku muzikalite, lebo bubny sú také, že deti môžu po nich udierať a môžu tak vybiť svoju energiu. Oni potom vlastne prenášajú energiu bubna od praveku, kde boli používané na nejaké rituály (teraz sa to využíva v terapii). Podporuje to aj skutočnosť, že tie deti vlastne hneď a bez väčších znalostí a zručností môžu hrať a tvoriť hudbu, ktorá v nich následne rozvíja rytmus a postupne sa dostavuje muzikalita, hra na nástroje.
Workshop bol súčasťou projektu „Hudba robí človeka“. Existuje tam paralela k tvrdeniu, že šaty robia človeka? Čo pre Teba znamená výrok, že hudba robí človeka. Je dobré pestovať hudobný vkus a pozitívny vzťah ku hudbe už v mladom veku. Deti vnímajú, že na to, aby dokázali zahrať peknú hudbu, musia na sebe dlhšie pracovať. Nie je to ľahká cesta, ale výsledok stojí za to, ale nie je to tak u každého. Tým, že to deti skúšajú a nepoddajú sa, sú takto vychovávané k tomu, že vedia oceniť akúkoľvek snahu byť v niečom dobrí, a nielen v hudbe. Formujú sa u nich aj iné kultúrne hodnoty, stávajú sa konzumenti kvalitných vecí, čo je v živote dôležité. Hudba týmto spôsobom vedie ku konzumácii umenia všeobecne. To sa odzrkadľuje aj v ich ďalšom osobnom živote, môžu sa tak lepšie zorientovať, aby si vedeli vybrať a nájsť svoju cestu. Zároveň ale vedia, že to nie je len tak, že bez vynaloženej energie to nepôjde.
Ako dokážeš za taký krátky čas a s toľkými deťmi vytvoriť hudobný výkon? Máš na to nejaký recept? Určite existuje, ale väčšinou je to založené na empatii, trpezlivosti a vôli nevzdávať sa. Ono to vždy trošku trvá. Je preto dobré , keď je na prípravu a realizáciu workshopu k dispozícii viac času. Už aj tá prvá polhodina je vlastne na to, aby sa lektor s ansáblom dal dokopy. Existujú samozrejme aj pravidlá, vyplývajúce zo skúseností. V každom prípade to vyžaduje veľa energie. Veľa tiež záleží aj na tom, aké tie deti sú, ako sa s nimi pracovalo, aké majú osobné skúsenosti. Napríklad tu v B. Štiavnici sú zvyknuté navštevovať rôzne krúžky, tak sa s nimi pracuje perfektne. Už majú hudobnú skúsenosť, hoci to nie je podmienka. Postačí keď vedia, že majú dávať pozor a niekoho rešpektovať. Vtedy sa výborne pracuje a potom to nie je až také ťažké. Tu v Štiavnici to takto zažívam.
Máš niečo, čo by si rád povedal záverom?
Celé to komunitné dianie, ako to tu funguje, ma hlboko zasiahlo. Tie deti mi veľmi veľa dali a myslím, že to bolo určite vzájomné. Všetci sme si odniesli vela zážitkov. Dopadlo to podľa mňa fantasticky a myslím, že nám bude ešte trvať nejaký čas, aby sme to spracovali, ale určite sa budeme chcieť ku sebe vrátiť a posunúť do ďalej.
Na dojmy z workshopu sme sa opýtali aj detí.
Ján /12 rokov/, klavirista: Ešte som nebola na takomto workshope. Páčila sa mi možnosť zahrať si na týchto bubnoch, hral som na tom najväčšom a keby bola možnosť určite by som sa chcel v bubnovaní zdokonaliť.
Michaela /15 rokov/, basgitaristka: Na workshope som prvýkrát. Na tomto workshope sa mi páči, že všetko ide tak postupne a na seba pekne nadväzuje, všetko je pekne usporiadané, pán Portela nás pekne vedie. Každý má svoj bubon a ja som hrala na tom najväčšom, každý hrá to svoje, to sa mi páči. Aj som sa divila, že mi to celkom išlo, bolo to pre mňa nové.
Anetka /9/, klaviristika: Som tu prvýkrát. Vyskúšala som si rôzne bubny, ale najradšej mám malý bubon. Chcela by som ešte prísť na takýto workshop.
Viktória /11/, bicie: Takýto workshop som ešte nezažila. Najviac sa mi páči hra na veľké bubny, také u nás nemáme. Ak sa bude dať, určite prídem aj na budúce.
Vojto /9/. U pána Jara hrám na bicie. Je to môj prvý workshop. Užil som si to na bubnoch, na kaše, tak sa ten bubon volá. Naučil nás veľa veci.
Za rozhovory ďakujeme a tešíme sa na pokračovanie tohto príbehu. S. Pastorková, H. Hilbert