hubert_editor

I. „Na brigádu, Jurko, na brigádu?“ zvykla na mňa spoza plota volať suseda Šemodová, keď som počas prázdnin v lete 1989 každé ráno okolo deviatej vyrážal z Jurajštôlne do Štiavnice. „Niečo podobné, teta,“ mával som na ňu s úsmevom. Nemal som to svedomie prezradiť jej pravdu. Chodil som totiž do „filmového klubu“, ako sme to zveličene nazvali s vrstovníkom Martinom. To leto bolo výnimočné. Kdeže, nevetrili sme pád socializmu, o niečom takom sme vtedy nemali ani potuchy a aj keby, v tom veku nás to príliš netankovalo. Práve som vychodil základnú školu a celý sa chvel očakávaním, čo ma čaká na gymnáziu. Prirodzene, najviac som sa tešil na [...]

OKTÓBER Vonku bol koniec októbra a po týždni príjemného babieho leta sa do ovzdušia zakrádal chlad predpovedajúci ďalšiu dlhú zimu v Štiavnici. V tomto starobylom mestečku žil od malička Jano, ktorý už mal stredný vek a zažil tu všetko možné. Pomaly sa mu končila mesačná dovolenka, ktorú si síce predstavoval inak, no človek v dnešnej dobe sa musí vedieť rýchlo prispôsobiť situácii. Jano pracoval ako krčmár v jednom šenku, no popritom si zažil rôzne typy roboty v zahraničí kade-tade, keďže chodil na pracovné výjazdy. Tu doma zase vedel popri krčme šikovne dohadzovať brigády, však poznal veľa ľudí, ktorí by potrebovali [...]

MAGICKÁ ŠTIAVNICA Moje prvé stretnutie s Banskou Štiavnicou bolo omylom. Vzdialený newyorský bratranec David Sonnenfeld totiž pri svojej prvej návšteve Slovenska prejavil záujem navštíviť aj Štiavnicu. Keď sme dorazili do tohto magického mesta, vysvitlo, že David plánoval hľadať stopy po našom spoločnom predkovi Jozefovi Chaimovi Sonnenfeldovi, ktorý tu mal študovať na gymnáziu. Lenže ako Angličanovi mu inojazyčné názvy splývali, aj keď boli mierne odlišné, a tak si pomýlil Schemnitz – teda nemecký názov pre Banskú Štiavnicu, so Skalitz – so západoslovenskou Skalicou. Náš spoločný predok býval totiž v Skalici a chodil tam aj do základnej školy. Ani on, ani ja [...]

VLNA Jedna vlna sa prevalí na Vodárenskej, rozhojdá sa tak, až plesne na Rozgrunde, spení sa na Evičke a potom už sama ani nevie, kde je, tak sa radšej vyparí do neba, potom naprší pánovi Japcovi na Hornej Ružovej do klobúka, niekoľko jej kvapôčok sa zarosí do studne a pán Slávik na Sitnianskej si z nej už dve deci zohrieva v čajníku na kávičku. Jednej vlnke sa z toho všetkého zakrúti hlava a obleje tete Soni na Radničnom námestí ľavú topánku. Koľko len sveta vlna uvidela, a to si myslela, že strávi celý svoj život v mláke pred kaviarňou Art Cafe. [...]