V nedeľu 15. 9. v podvečerných hodinách sa v kine Akademik zakrivil časopriestor a na jeho doskách spočinul sám A. Pavlovič Čechov, ktorý v role rozprávača postupne odkrýval svoj životný príbeh. V prítmí a v sprievode jemných lyrických tónov tento bard humoru, satiry a dramatického lyrizmu, ktorého poznajú nielen generácie jeho verných čitateľov a nadšencov ruskej literatúry, začal svojím príhovorom:
„Je práve osemnásť hodín večer. Milí priatelia, v týchto chvíľach sa rozsvecujú reflektory v divadlách na celom svete – v Madride, v Štokholme, v New Yorku, v Ríme, v Prahe, v Moskve. V týchto chvíľach prichádzajú ľudia do divadla, aby nabrali správny krok, aby sa zasmiali, aby porozmýšľali. Diváci sú rôzni – všímaví,nevšímaví, niektorí si zdriemnu, to je pravda, ale viete, aká je pravda? Najlepší diváci sú dnes večer v Banskej Štiavnici v Kine Akademik.“ A pokračoval, aby sme ho lepšie spoznali: „Študoval som na gymnáziu, dvakrát som prepadol. Zo zemepisu. Potom som išiel študovať medicínu a aby som si zarobil na štúdiá, tak som začal písať také skeče, jednoaktovky – mnohé sa hrávali aj tu u vás. Pytačky, Medveď, iné. Za jednu jednoaktovku som dostal krásny honorár. Ten mi vydržal dva dni. Volalo sa to O škodlivosti tabaku a tento dramatický monológ, melodrámu o škodlivosti tabaku, vám teraz zahrá náš hosť Michal Zajac,“ uviedol autor svoje dielo.
Reflektory zhasli, zvuky ustali, na javisku sa objavila postava prednášajúceho, ktorá ustrnula v póze vyjadrujúcej jej vnútorné rozpoloženie. Snaha o „vedeckú prednášku na úrovni“ na tému tabaku bola marená všetkým tým dlho potláčaným, ktoré sa dralo na povrch rôznymi smermi, s rôznym prejavom a intenzitou. Nebolo možné to zastaviť. Dramatizácia monológu prednášajúceho, rozhovoru samého so sebou, s druhými, prinášala zmes pocitov, vytvárajúc napätie, ktoré malo, mohlo a reálne zasahovalo to ľudské v nás.
„Najlepšie sa mi písalo na dači – to je taká chata – bolo tam veľa ľudí, každý mi niečo rozprával, každý sa posťažoval a tam som napísal jednoaktovku Tragikom proti svojej vlastnej vôli. A títo komedianti z Popradu ma oslovili, či by som si s nimi nezahral a ja som to zobral,“ prezradil rozprávač v podaní režiséra divadla Commedia reálnu situáciu z nácviku predstavenia.
Na javisku sa objavujú dve postavy. Sergej Sergejevič, pohrúžený v svojom svete, pohrávajúci sa s myšlienkou ukončenia života a tiež Ivan Ivanovič, ktorý po príchode, uvidiac na stole revolver, vidí tiež okamžité riešenie svojich problémov. Postupne sám vyzdieľa, čo všetko ho ťaží. Je toho viac ako dosť. Od rána až do hlbokej noci sprevádzajú jeho život samé problémy. Pomaly sa vynára, čo je na tom najhoršie: “Nikto so mnou necíti. Každý si myslí, že to tak má byť,“ hovorí Ivan Ivanovič. Sergej Sergejevič je v svojom svete, problémy druhého ho vôbec nezaujímajú. Poľutuje ho až na jeho prosbu, ale akonáhle zistí, že by mohol mať zo svojho utrápeného kolegu profit, to je už iná rétorika.
„Ľudia mi všeličo porozprávali a ja som to dal na papier. Raz som napísal jednu jednoaktovku a nazval som ju Labutia pieseň. To mi raz rozprával jeden herec z takého malého provinčného divadielka ďaleko na Sicílii. Situácia príbehu bola taká, že okolo pol druhej v noci po derniére sa hlavný protagonista divadla Vasil Vasiljevič zobudil a začal špekulovať, kde sa to vlastne nachádza,“ uviedol svoj posledný večerný príbeh Anton Pavlovič.
V útrobách divadla sa odohráva tragikomický príbeh herca, ktorý už stratil niekdajšiu slávu a nostalgicky, s fľaškou v ruke, spomína na zašlé časy, spieva svoju labutiu pieseň. Sprievodcami na tejto poslednej ceste sú alkoholom opojené postavy šepkára Nikitu a garderobiera Petrušku, ktorí sa ešte snažia udržať dôstojnosť tohto odchodu, ale ich hlavným zámerom je vlastne len odísť domov. V útrobách divadla za hlbokej noci bez divákov Vasil Vasiljevič nostalgicky spomína a útržkovito prezentuje obrazy z hier Višňový sad, Boris Godunov, Kráľ Lear, Hamlet, Richard III., Othello – z hier, ktoré v čase svojej slávy hrával. Šepkár našepkáva, garderobier oblieka, aby boli obrazy čo najvernejšie, napriek ich prvoplánovému zámeru je v ich prejave cítiť ľudskosť. Aj v replikách z týchto útržkov hier sa objavujú myšlienky, ktoré A. P. Čechov chcel tlmočiť v tomto príbehu. Napríklad z Hamleta: „Chcete hrať na mojej duši, a neviete hrať ani na tejto píšťale? A vy si myslíte, že moja duša je menej zložitá ako táto flauta? Myslieť si môžete o mne všeličo, čo len chcete, rozladiť ma môžete, ale zahrať na mne… To nikdy!“
Je veľa rôznych spracovaní a divadelných stvárnení Čechovových príbehov.
Ako sa vám páčilo režijné a dramatické spracovanie týchto poviedok práve v podaní divadla Commedia, opýtali sme sa pani Mikitkovej z AND n.o.
„Toto divadlo má vyše 50-ročnú tradíciu a hoci je jeho stvárnenie Čechovových jednoaktoviek klasické, predsa len ide o originálnu a citlivú montáž troch príbehov, dôvtipne spojených postavou samotného autora. Vyniká hereckou ľahkosťou, hravosťou a najmä zmyslom pre humor.“
Veľa z vyjaveného by sme mohli vnímať, vnímame aj v našich bežných životoch, diela tohto humanisticky orientovaného spisovateľa sú nadčasové. Dokázal písať príbehy, ktoré sú aj po vyše sto rokoch stále aktuálne. Originálne spracovanie a dramatizácia týchto troch jednoaktoviek, ako aj majstrovské prevedenie v podaní hercov hosťujúceho divadla nám tieto čitateľné, ale aj skryté odkazy krásne sprítomnila.
Ďakujeme a veríme, že divadlo Commedia z Popradu si ešte cestu do Štiavnice nájde.
Text: Hubert Hilbert