Sloboda je pocit, vďaka ktorému vaša myseľ dostáva krídla, vaše srdce objaví blaženosť a vaša duša načrie do miesta v sebe, kde ste sami, oslobodení od všetkých pút.
Skúšali ste sa niekedy postaviť na lúku a vnímať ako malé dieťa všetko, čo sa okolo vás deje? Vnímali ste to, že priestor žije svojim životom? Nech už je poznačený ľudským konaním, alebo je zo záujmu ľudí vytesnený, prechádza ustavičnou zmenou. Práve dieťa vníma len primárny pocit, farbu, energiu. Je oslobodené od civilizačných nánosov.
Vďaka Ivete Chovanovej zo Slovenského banského múzea sme sa tak cítili v závere marca. Skupina amatérskych nadšencov, ktorí sa na výzvu prihlásili do Ateliéru: Urban legends, vyrazila do priestoru, ktorý podľa kritérií bežných ľudí vyzerá neucelene. Na „Zigmundku“- ako miestni nazývajú priestor bývalej Zigmund šachty.
A práve v tomto priestore sa z nás stali deti, ktoré objavovali a nachádzali krásu v malých či väčších detailoch.
Sloboda nášho rozhodnutia viedla ťahy ceruzky či štetca pod vedením skúsených odborníkov Ivana Slovenčáka a Eleny Rajčanovej. Vstupovali do tvorby účastníkov absolútne nenásilným spôsobom. Spoznávali sme sa navzájom, naša tvorba nás zbližovala a vyvrcholením každého dňa bolo porovnávanie jednotlivých diel inšpirovaných netradičným miestom konania plenéru.
Zacitujem z krátkeho slovníka plenéristu, ktorý pre nás vypracovala práve Iveta Chovanová ,aby sme hneď na mieste podľahli tomuto umeleckému fenoménu:
Našťastie maľovať, tvoriť v plenéri môžete nekonečne veľa spôsobmi.
Podstatné je, že máte chuť to vyskúšať a chcete niečo tvorbou povedať, definovať, naznačiť.
Ako to dosiahnuť?
Dôležité je dívať sa okolo seba, pozorovať, hľadať, vnímať a analyzovať.
Prísne pravidlá sa v tomto žánri nedajú a ani nesmú uzákoniť.
Maľovanie je spontánny otvorený proces, počas ktorého sa môžeme rozhodovať mnohokrát.
Niekedy úplne zmeníte názor.
Predsa len nemusíte prísť na všetko sami.
Študujte, navštevujte kurzy, dajte sa viesť učiteľom, majstrom.
Ušetríte veľa času na ďalší tréning zručností, imaginácie aj na vlastné experimentovanie s technikami maľby.
Chcela by som sa týmto poďakovať za nadšenie, ktorým nás hneď na začiatku Iveta strhla. V úvode nás sprevádzala mini prierezom umenia od počiatku ľudstva po súčasnosť, spoznali sme bližšie osobnosti Jozefa Kollára a Edmunda Gwerka, dvoch významných maliarov pôsobiacich v minulosti v našom meste.
Ďakujem Ivanovi Slovenčákovi a Elene Rajčanovej, za ich príjemný a ľudský prístup. Porekadlo “Kto sa hrá, nehnevá“ by som dnes rada pozmenila. Kto sa hrá, obohacuje nielen seba, ale aj svet okolo seba.
Plenér sa uskutočnil 29.3.-30.3.2019,pod záštitou Slovenského banského múzea. Podujatie je súčasťou Mesta kultúry 2019.
A aká bola krátka spoločná reflexia lektorov posledného plenéru Juraja Floreka a Juraja Tomana?
Plenér je veľmi akčná a svieža forma maľby, kde maliar bojuje s časom, počasím a reaguje na aktuálnu svetelnú, architektonickú, alebo prírodnú situáciu. Je to taká svieža rýchla maľba, ktorá oslovuje okrem iného aj tým, že pri tejto forme človek vystúpi mimo komfortnú zónu o trošku viac ako v ateliéri. Je tam prvok adrenalínu, dobrodružstvo, ktoré je potom zachytené na plátne, čo je na tom to krásne.
Dnes tvoríme v priestoroch bývalej Zigmund šachty, periférnejšej, možno na prvý pohľad až tak nelákavej zóny, ktorá je takou hybridnou lokalitou, zmesou bývalej bane, nánosov desaťročí, storočí. Je tu nejaký autoservis, zámočníctvo, sú tu viditeľné nánosy komunizmu. Táto postindustrializovaná rozpitvaná krajinná scenéria postavená na halde s bezpočtom maliarskych motívov je v tomto prípade ideálnym výberom pre náš zámer. Periféria je totiž autentická, je to práve tá neprikrášľovaná pravda o stave vecí. Nielen umelec tu môže objavovať na prvý pohľad nevidené. Pozerať sa spôsobom, že „kreslím, alebo maľujem“.. Je to špecifický spôsob nazerania na svet okolo a všade je možné týmto spôsobom nájsť niečo, čo fotkou, alebo len prechádzkou nezachytíme, je to o hlbšom vnímaní reality konkrétneho priestoru.
Za všetkých zúčastnených pohľad pána Romana zo Zvolena:
Je to veľmi zaujímavé, nikdy v živote som toto nerobil. Je to vlastne môj druhý plenér. Na mojom prvom plenéri sme robili niečo úplne iné, skôr sme hľadali tie krásy, ako takéto, oku menej lahodiace miesta, v ktorých sa snažíme vnímať skrytú krásu. Je to veľmi zaujímavý postoj a postup. Našiel som si 3-4 lokality a dnes už presne viem, čo budem robiť. Teraz momentálne kreslím tento žltý železný garážový múr s tými fľakmi. Spravím asi dve varianty. Jednu podľa skutočnosti a druhú s pridaním toho, čo tam ešte vidím ja, čo dotvorí ten pocit, ktorý z tohto pohľadu mám. Mne tam tá štruktúra naznačuje akoby indiánsku čelenku, viem si predstaviť, ako tam sedí indián a tie fľaky, čo stekajú po tom mi pripadajú ako dlhé vlasy a tam sú akoby kusy čelenky. Už mi tam chýbajú len tie biele perá. Túto scenériu som si vyhliadol už minule, a videl som ju už vtedy ako indiánsky totem.
Plenér aj takýmto spôsobom prináša rôzne námety a predstavy a my sa môžeme už len tešiť na výstupné maľby z týchto „legiend“
Z. Patkošová, H. Hilbert