Z rezidencie Jana Zálešáka: Ťažba ako výnimočný stav

Dňa 4. 12. sme sa stretli s Janom Zálešákom, rezidentom programu Trojica Air (o. z. Štokovec), v kine Akademik a mali sme možnosť zamyslieť sa nad témami týkajúcimi sa nás všetkých.

Pohľady boli rôzne, ale to, čo sme videli a počuli, zasiahlo určitým spôsobom každého z prítomných. V rozhovore s kurátorom a kritikom umenia, ktorý pôsobí ako docent na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, si priblížime jeho prácu a kurátorský výskum realizovaný v rámci jeho rezidenčného pobytu (v preklade z češtiny – pozn. red.).

Pán Zálešák, mohli by ste priblížiť tým, ktorí neboli na vašej prednáške, ako súvisí fenomén priemyselnej ťažby s oblasťou umenia?

Umenie má jedinečnú pozíciu v tom, že dokáže fenomén ťažby zachytiť, reprezentovať a vystaviť kritickej refl exii vo všetkých jeho podobách a fázach – o ťažbe môžeme uvažovať rovnako cez zábery z baní ako cez obrazy súčasných digitálnych technológií, ktoré by sa nezaobišli bez vzácnych kovov a fosílnych palív. To, čo sa nedá vidieť, je v umení sprístupnené pohľadu. To, o čom by nás nenapadlo premýšľať, sa ponúka k úvahe. Umenie sa v tejto úlohe samo zrejme stretáva s ďalšími oblasťami vizuálnej kultúry vrátane filmovej tvorby, akú reprezentuje dokument Kiruna – Prekrásny nový svet Gréty Stocklassy, ktorý sme videli v kine Akademik.

Súvisí táto téma aj s vaším rezidenčným pobytom v Štiavnici?

Rezidenčný pobyt bol od začiatku spojený s tým, že bude zameraný na prípravu výstavy v Galérii Jozefa Kollára (GJK) s pracovným názvom Ťažba. Bola to pre mňa príležitosť konfrontovať vlastné predstavy o téme formovanej v minulých rokoch záujmom o jej globálny rozmer s lokálnou históriou ťažby priamo v Štiavnici. Výskum samotný však smeroval za horizont výstavy a mal by vyústiť do textu, v ktorom by sa osobná, nutne fragmentárna skúsenosť s poznávaním lokálnej histórie prepojila s pokračujúcim výskumom o súčasných podobách extraktivizmu (ťažby diktovanej nutnosťou neustáleho ekonomického rastu) a úvahami o tom, akú úlohu v prípadnej zmene aktuálneho stavu vecí môže zohrať výtvarné umenie.

Je možné vnímať tento kontext aj v naznačení motta „Homo, quo vadis“ (Človek, kam kráčaš)?

Pohľad na pustatinu vzniknutú povrchovou ťažbou alebo odkalisko plné toxických ílov otázku o tom, kam kráčame, vyvoláva celkom spoľahlivo. Dnes je však zásadné posunúť sa od tejto základnej otázky k tomu, kto, alebo čo je „Homo“, ktorým sa otázka začína. Sú to skutočne ľudia ako živočíšny druh, ktorí sa z nejakého záhadného dôvodu zdajú nezadržateľne kráčať v smere radikálnej degradácie životného prostredia, a tým aj k svojmu súmraku, alebo je to skôr určitý spôsob myslenia a určitý súbor hodnôt, ktorý do svojho stredu postavila neskoro moderná spoločnosť? Pokiaľ by to bola prvá možnosť, je skutočne čas na zúfalstvo. Ak sa prikloníme k odpovedi druhej (a to je moje presvedčenie), je potrebné pripraviť sa na dlhé roky bolestivých a asi ešte dlho neúspešných snáh vykročiť smerom trochu iným, ako kráčame dnes.

Ďakujeme, pán Zálešák, za tento spôsob otvorenia tém, ktoré nútia k zamysleniu.

Hubert Hilbert

Najnovšie články

Archív

Kategórie článkov

2020-01-13T08:52:43+01:00