V Meste kultúry pokračuje zber rodinného striebra – spomienok Štiavničanov. Tento raz ďakujeme pánovi Vladimírovi Nemčokovi, ktorý rozpráva svoje zážitky spojené s legendárnym tajchom.
Bol som neposedné zvedavé decko, bol som všade tam, kde sa niečo dialo, mal som rád pohyb. Rok 1961 bol pre mňa prelomový. Kamaráti ma zaviedli na Klinger, ku krásnemu magickému jazeru, ktoré priťahovalo všetkých, hlavne mladých, ktorí túžili po pohybe a športovom vyžití. Bolo tam živo, veselo a mňa si to tam jednoducho podmanilo. Skúsil som takmer všetky športy – atletiku, zápasenie, vzpieranie, aj moderný trojboj. Plávanie však bolo dominantné. Po čase prišli aj úspechy z krajských pretekov, slovenského pohára, ale najviac si cením titul majstra ČSSR v štafete 4 x 100 m prsia v roku 1969.
Športová atmosféra v Štiavnici bola vtedy neopakovateľná. V 50. – 60. rokoch bol najváženejší tréner pán Ladislav Csefalvay. Venoval sa aj vodnému pólu a pomáhal tiež udržiavať moderný trojboj, ktorý bol v tom období veľmi populárny. Generácia mojej doby ale žila najmä plávaním a vodným pólom. V tej dobe sa trénovalo inak ako v súčasnosti. Letá neboli také horúce, teplota vody bola okolo 20 stupňov a to sme hovorili, že je teplá ako lúh. Odplávali sme kilometer a pol, viac sa nedalo. Svalstvo v takejto vode stuhlo, dýchalo sa ťažšie. Napriek tomu sme dosahovali slušné výkony aj v rámci Slovenska. Vodné športy boli vtedy v Štiavnici veľmi populárne. Vodnopólové zápasy boli spoločenskými udalosťami, na ktoré prišlo aj 2000 ľudí a nedajbože, aby bola našim pólistom spravená nejaká krivda, lebo rozhodca bol hneď vo vode. To som párkrát zažil.
Letné dni sme trávili na Klingeri. Doobeda sme trošku povystrájali a poobede sme trénovali. Plávanie vtedy patrilo pod Štiavnický atletický klub, ktorý mal vyše storočnú tradíciu. Vysokoškolskí študenti, ktorí sa vracali do Štiavnice zo svojich štúdií, prinášali nové poznatky o trénovaní. Pán Filip Daninger, študent medicíny, bol vtedy brankárska hviezda, reprezentant ČSSR vo vodnom póle. Bol veľkým vzorom pre všetkých. Pri súťažiach sa mu mladší neodvážili tykať, tak hovorili: „Pán doktor, prihrajte mi.“ To bolo úsmevné.
Táto „klingerská etapa“ vodných športov skončila na jeseň v roku 1968. Prešli sme na plaváreň a na Klinger sme chodili sporadicky a väčšinou už len nostalgicky spomínať. Boli to krásne roky, na ktoré sa nedá zabudnúť. Boli sme mladí, nič nebolo nemožné. Myslím, že svoj čas sme neprehajdákali. Moje rodinné striebro je neoddeliteľne spojené so športom, nielen počas aktívnej plaveckej kariéry, v role trénera, ale aj prostredníctvom synov, vnučky, ktorí boli a sú úspešní vo svojich kategóriách.
Pri spomienke na Klinger a Štiavnické plávanie musím spomenúť viacerých ľudí, ktorí sa značnou mierou zaslúžili o jeho rozvoj. Netreba zabudnúť na pána Ladislava Kristu, Karola Melcera, manželov Zerolovcov, Jána Šišku, Jána Čamaja. Poďakovanie patrí všetkým menovaným a nemenovaným, ktorí sa podieľali a podieľajú na dobrých výsledkoch plaveckého športu a tiež aj pánovi Bartkovi za oživenie atmosféry na Klingeri vďaka bufetu, ktorý spríjemňuje pobyt pri jazere všetkým, ktorých si jazero podmanilo tak, ako kedysi mňa.
Text: Vladimír Nemčok st.
Ďakujeme, pán Nemčok, za zdieľaniea váš osobný prínos k rozvoju športu v našom meste.