OKTÓBER
Vonku bol koniec októbra a po týždni príjemného babieho leta sa do ovzdušia zakrádal chlad predpovedajúci ďalšiu dlhú zimu v Štiavnici.
V tomto starobylom mestečku žil od malička Jano, ktorý už mal stredný vek a zažil tu všetko možné.
Pomaly sa mu končila mesačná dovolenka, ktorú si síce predstavoval inak, no človek v dnešnej dobe sa musí vedieť rýchlo prispôsobiť situácii.
Jano pracoval ako krčmár v jednom šenku, no popritom si zažil rôzne typy roboty v zahraničí kade-tade, keďže chodil na pracovné výjazdy.
Tu doma zase vedel popri krčme šikovne dohadzovať brigády, však poznal veľa ľudí, ktorí by potrebovali helfnúť na domoch s drevom, stavbárčinou a podobne.
Takže zohnať robotu nebol problém.
Problém je skôr zohnať robotu do budúcna, ktorá by mu vyhovovala aj po časovej, aj po finančnej stránke, rozhodnúť sa, keďže už tiež nemal 20 a hlavne si chce budovať zázemie.
Jano bol usmievavý typ so zelenými očami, normálnej postavy, ktorý všade meškal.
No dávno vedel, že každé euro si musí poctivo vydrieť, jedine vytrvalosť a usilovnosť mu vždy priniesli ovocie.
Vo svojom voľnom čase, ktorého bolo veľmi málo, sa venoval rôznym aktivitám, ako napríklad hudbe, konkrétne písaniu textov, vďaka čomu sa ventiloval a vyjadroval.
Po rokoch makania popri rôznych joboch sa stal človekom v meste, ktorý spolupracoval s kultúrou na rôznych projektoch alebo robil na svojich veciach sám so svojím tímom.
Väčšinou na obed, keď sa vždy Jano zobudil po nočnej, sa dal do poriadku a išiel pozrieť svoju starkú, ktorá občas potrebuje niečo doniesť alebo pomôcť.
Však už mala svoj vek, aj keď nevyzerala, ale operované kĺby ju boleli a musela brať silné lieky od bolesti a tlaku.
Bývala sama v časti Štiavnice, na Štefultove , a to je trochu od ruky.
Starká vždy niečo dobré navarila a Jano si to nevedel vynachváliť, tie chute a vône vedeli preniesť Jana do detských čias, keď bol malý a starká, oveľa mladšia, mu vyvárala rôzne pochúťky.
Keď absolvuje toto, má niekedy Jano tak 3 – 4 hodiny pre seba, kým pôjde na nočnú šichtu do krčmy.
To buď rieši, čo potrebuje, alebo si na chvíľu zdriemne.
V lete sa zvykne ísť pred robotou okúpať na tajch alebo po konci šichty s nejakou kamarátkou.
Jano pred časom, keďže je zima, si zaspomínal na letné chvíľky v spoločnosti aktuálnych kamarátok na nočnom jazere.
Pri tejto príležitosti Jano napísal text, kde si predstavuje kúpanie s nejakou múzou alebo sirénou na nočnom tajchu v lete.
TAJOMSTVO TAJCHU
Obloha levituje na tichej vode.
Luna žiari mocne ako pochodeň.
Cítim pokušenie, vášeň v slobode.
Nahé telá precitli na tajchu v prírode.
Zastavil sa čas, sme v časovej medzere,
vchádzaš dnu, mám ťa celú v zábere.
Krása tvojho tela ma hneď prebere,
plávame vesmírom v nočnom jazere.
Hviezdy a mesiac sú našimi svedkami.
My si vo vode plníme tajné predstavy.
Slobodné duše, súčasť slnečnej sústavy.
V objatí noci, kým sa úsvit dostaví.
Silná zvedavosť a žiadne zábrany,
od všetkých preč, sami niekde v ústraní.
Slová sú zbytočné, stačia pohyby ústami.
Dotyky, bozky, jazvy na telách ostali.
Refrén:
Dotýkame sa hviezd, aj keď len na okamih.
Svet sa zastavil, Boh nás tu nechal samých.
Adam a Eva spoločne nahí v raji,
kde nové tajomstvo tajch tají.
Kráľovná Noc nás tu prikryla oboch,
realita sa stráca v okolitých stromoch,
vesmírny okamih ako časový zlomok,
je silný zvnútra, ale aj navonok.
Gilgameš a Ištar s požehnaním bohov,
milujúci sa pod nebeskou oblohou.
Priestor a čas sa nejak zvláštne stopol,
splynuli sme s čiernou jazernou vodou.
Padajúce hviezdy zrazu oživili nebo,
vesmírny ohňostroj, ktorý je tu, lebo
dve bytosti, dve telá spojili sa v jedno,
aby boli spolu, aby im nebolo biedno.
Refrén:
Dotýkame sa hviezd, aj keď len na okamih.
Svet sa zastavil, Boh nás tu nechal samých.
Adam a Eva spoločne nahí v raji,
kde nové tajomstvo tajch tají.
Horúce telá v objatí zaspali naraz.
Zobúdzam sa, kde si? Neviem ťa nájsť.
Mobilom si svietim, po tele prebehol mráz.
Cítim, že schovávačku so mnou nehráš.
Svietim do vody, ale hladina je tichá.
Prečo mám pocit, že pod ňou niečo dýcha?
Prečo som zaspal? Si stále vyčítam.
Prečo si zmizla? Jazerná seňorita.
Čas sa pohol, cítim sa nejak čudne.
Prichádza úsvit, postupne a kľudne.
Toto stretnutie bolo niečím osudné.
Záhadný tajch, hlboký ako dno studne.
KONIEC OKTÓBRA
Dnes bolo typické chladné zatiahnuté jesenné ráno.
Jano vstal z postele, išiel do kúpeľne, kde naložil práčku, ktorú dúfal, že stihne vyložiť skôr, ako bude musieť ísť makať.
Poumýval sa, zacvičil si, pozrel poštu a maily, poodpisoval dievčatám a známym.
Dnes bude náročný deň, hundral si pre seba doma sám, keďže spolubývajúci už odišiel do práce.
Jano býval na Kammerhofskej ulici vo fakt peknom a priestrannom byte.
Bol spokojný, mal dvoch spolubývajúcich, no jeden z nich funguje viac v Čechách, takže celý byt mali skôr dvaja pre seba.
Ich pracovné harmonogramy zariadili veci tak, že sa málo stretávali doma, každý mal tým pádom dosť priestoru a súkromia pre seba a nemali zo seba ponorku.
Jano bol rád, že sa presťahoval do bytu s kúrením, predtým býval u kamaráta v dome, čo bolo síce super, ale každodenné kúrenie v kachľovej peci v zime ho dosť vyčerpávalo a hlavne veľakrát, keď mu nemal ako kamoš udržiavať oheň v peci, spával v zime.
Teraz mal plynové radiátory a bral to ako veľký luxus a posun, vďaka tomu mal o trochu viac času na seba a veci, ktoré potreboval.
Jano mal rozrobenú jednu skladbu, kde spolupracoval s viacerými ľuďmi.
Bola to spolupráca, kde sa na jednej hudbe/ beate stretli štyria interpreti. Bolo to v celku zaujímavé, každý mal svoj priestor, svoj štýl sa vyjadriť k téme Osamelí psi.
V podstate tento nápad vznikol úplne spontánne popri nahrávaní jedného chalana menom Peťo.
Bol to mladý a talentovaný študent, ktorý nemal peniaze, ale Jano ho rád podporil ako mladý talent, a tak z času na čas chodil k Janovi nahrávať svoju tvorbu.
V deň, keď nahrával práve svoju pasáž do spomínaného projektu s chalanom z Bratislavy, ktorý sa postaral o hudbu a tému, sa to veľmi zapáčilo Janovi, a tak ho chalana pribrali do spolupráce, potom sa pridal ešte jeden ich dobrý kamoš a umelec zo Žiaru a bolo to.
Jano svoju časť poňal takto, plus vymyslel refrén.
OSAMELÍ PSI
Ulicami behám sám ako kojot.
Po nociach nenosím ten váš obojok,
postavy vnímam, majú šedý zákal,
v diaľke zavýjal za splnu šakal.
Jankovec psisko, to som ja.
Gádžo z izby, z toho domu z podkrovia.
Čo prežil som, máloktorý ustoja.
Stále nefetujem, stále nehádžem do stroja.
Džukel rastie do výšky ako titán,
lebo on sám je svojej lodi kapitán.
Jediná Hudba, jediná priorita,
Jediná možnosť, jediná seňorita.
Ľudia sú slepí, ľudia zabúdajú,
ľudia sú hluchí, ľudia vôbec nepočúvajú.
Tak my vlastnou krvou píšeme tie slohy,
za tmy, keď opúšťame špinavé brlohy.
Refrén:
Beháme ulicami jak túlavé psy, My,
píšeme tie texty, kým ty doma spíš, My.
Prinášame svetlo do tej prázdnej hry, tMy,
Horiace srdcia, čo majú svoje ryt-My.
Po pár dňoch sa nahrali a odsúhlasili aj s refrénom všetky pasáže, poslalo sa to do Bratislavy na finálnu úpravu zvuku a nová vec bola na svete.
Jano sa rád venoval takýmto veciam. Veľmi ho to oslobodzovalo a ventilovalo. Vtedy nemusel myslieť na prácu a iné súkromné záležitosti, čo ho trápili.
Posledný deň v októbri sa po mesačnej pauze znovu otvorila krčma, v ktorej Jano pracoval, dokonca aj cez dovolenku.
Ľudia a štamgasti boli veľmi radi, že sa znovu otvoril ich obľúbený podnik, kde sa tak dobre cítili, popíjali, debatovali a užívali si Janov úsmev s obsluhou.
Jano síce hral úsmev a príjemné vystupovanie (však bol profesionál), ale vo vnútri sa vôbec necítil oddýchnutý, ako si ostatní mysleli.
NOVEMBER
Prišiel november a s ním aj veľké, sivé, bachraté oblaky, ktoré viseli nad Štiavnicou.
Po chvíli sa z nich spustil lejak a pršalo niekoľko dní ako z krhly, taktiež sa pomaly zakrádal po večeroch zimný vánok, ktorý bolo cítiť až do kostí.
Však blížia sa Vianoce, zase ďalšie Vianoce, pomyslel si Jano, ale tento rok nemal stres, čo ide dať pod stromček svojim blízkym.
Vedel, že minulý rok ho to stálo veľa stresu, a preto sa dohodol dopredu s rodinou, že tento rok si darčeky nebudú dávať a radšej sa poskladajú na jedlo a pitie a užijú si chvíle spolu.
Ale malému bratrancovi sa dohodli, že kúpia dačo, aby sa tešil z Vianoc.
Aj tak vedel, že bude zas celé sviatky v práci, preto tie okamihy s rodinou a známymi boli preňho výnimočné.
Pršalo tretí týždeň, tma akoby prichádzala každým dňom skôr, človek mal pocit už o šiestej, že je desať hodín, po snehu ani chýru, ani slychu.
Náš Jano ťahal nočné, chodil do roboty za tmy a prichádzal za tmy, do toho spln a jeho vplyv na ľudí a bol z toho dosť vyčerpávajúci týždeň, plus kolegyňu seklo v krížoch, tak potiahol aj za ňu, však ona tiež vždy pomohla, keď bol Jano chorý.
Na konci týždňa bol Jano už riadne vyčerpaný, prišiel okolo tretej nad ránom domov unavený po celom týždni, dal si sprchu a zaľahol do postele, kde ešte pred spaním napísal niekoľko riadkov do nového projektu, do ktorého bol prizvaný od známeho obchodníka Lukáša.
Tento známy mal obrovský antikvariát plný kníh, platní, máp a kadečoho zaujímavého.
V tomto antikvariáte spoznal Tomáša, ktorý sa presťahoval na rok z Košíc do Štiavnice.
Zažili veľa toho, spravili aj spoločnú pesničku s videoklipom, maľovali spolu graffiti a obrazy, bývali spolu v Prahe a kadečo… Len Jano už dlhší čas býval doma v Štiavnici, kým Tomáš ostal v Prahe a darí sa mu tam.
Janovi bolo často smutno, že nemá toľko času na svojich kamarátov a rodinu.
Veril, že všetka tá snaha a práca sa mu raz vyplatí a raz bude pánom svojho času, ale zároveň dúfal, že nestratí svojich blízkych.
Ďalší týždeň ubehol rýchlo ako voda, ktorá pršala z mrakov dole mestom a strácala sa v kanáloch.
Tak sa občas cítil aj Jano, stratený.
Celá tá melancholická nálada, čo robilo počasie, a skorá tma už naňho doliehali a Jano by najradšej spal doma a nechodil nikam, ani do práce.
Ale ako ubiehal ďalší týždeň, Jano sa tešil na voľný víkend, ktorý strávi v Košiciach.
V piatok po robote sa vydá na cestu spolujazdou, večer strávi u kamoša zo Štiavnice a sobotu,
nedeľu s kamarátkou.
Anička bola jeho kamoška s výhodami už zopár mesiacov, no keďže ona funguje v Košiciach a nehodlá sa tak skoro vrátiť do rodnej Štiavnice a on sa zase nehodlá presťahovať do Košíc, mali taký nie moc vážny vzťah, ktorý sa nedal nikam posunúť a zostával na intímnej, kamarátskej úrovni a plánovaných alebo spontánnych stretnutiach.
Jano mal Aničku fakt rád a musel vo vnútri bojovať s tým, aby sa do nej veľmi nezakukal,
lebo cítil a videl veľa dôvodov, prečo by to neklapalo.
Na druhej strane Jano už bol vo veku, keď často rozmýšľal nad rodinou.
Mal pocit, že Anička je úžasná, sebestačná a zrelá žena, o pár rokov síce staršia, ale videl v nej nádhernú a silnú matku.
Tak zvádzal vnútorný boj s tým, ako to pôjde ďalej, každopádne nechával tomu voľný priebeh a utešoval sa, že ak to nebude Anička, príde iná dievka, s ktorou to určite raz bude reálnejšie.
Vedel, že Aničke musí povedať, nad čím rozmýšľa a čo cíti, doliehalo naňho síce viac vecí, cítil, že mu poslednou dobou prirástla k srdcu, ale dohodli sa, že budú k sebe úprimní a budú riešiť veci na rovinu.
Presne vedel, asi akú odpoveď dostane, ale potreboval to počuť, potreboval dostať facku… alebo len naivne dúfal? Bohvie.
Jano sa vracal z Košíc v pondelok ráno autobusom.
Počasie sa umúdrilo, aj keď sa zase ochladilo, no aspoň svietilo slnko na modrej oblohe bez náznaku dažďových oblakov.
Jano sa po celom víkende cítil lepšie a oddýchnuto.
Bral to ako taký mini rekreačný pobyt, aj keď vo veľkom meste, ale aspoň chvíľu nevidel robotu a nemusel riešiť nič okolo nej, až na pár objednávok.
Jano po tomto víkende znovu pochopil, že s Aničkou to nemá budúcnosť, aj keď jej povedal, čo k nej cíti a čo sa deje, vedel, že ona jeho city neopätuje.
To sa aj stalo.
Potom síce vedľa seba ležali v posteli do rána ako polomŕtve kapry pred porážkou na Vianoce.
Čo sa ešte doteraz nestalo, keďže obaja majú poriadny apetít, ale tým, že sa o tom dosť hlboko porozprávali a Anička mu vysvetlila svoj uhol pohľadu, padol Janovi veľký balvan zo srdca a potvrdilo sa to, čo si myslel.
Dopadlo to, ako dopadlo, vedel však, že musí ísť ďalej.
Nebol smutný, bral to ako ďalšiu lekciu života alebo ako karmu.
Zobral to tak, že Anička mala prísť do jeho života a naučiť ho niečo nové alebo on ju niečo, čo ich oboch posunie zase novým smerom.
Bol tretí rok po rozchode a medzitým stretol množstvo žien a dievča, no a veru nejedna sa doňho zakukala, lenže on to neopätoval a teraz sa mu to vrátilo.
Jano s tým musel byť vyrovnaný už na druhý deň po rozhovore s Aničkou, bol typ, ktorý sa vedel so vzťahovými záležitosťami rýchlo vyrovnať.
Aj keď každá rana potrebuje trochu času na uzdravenie.
Prišiel do Žarnovice, kde ho už na svojej červenej Honde čakal brat, ktorý ho ochotne odviezol hore Hodrušou domov.
Po príchode domov sa vyložil, osprchoval a pred robotou si stihol ešte dve hodiny pospať, potom sa zas vrátil do pracovného, krčmového stereotypu.
KONIEC NOVEMBRA
Ubehlo pár dní.
November sa blížil ku koncu a pripravoval pľac pre december,
jeden z najťažších mesiacov v roku, keď bude zase plné mesto turistov a chatárov.
Leto bývalo drsnejšie, vtedy sa ťahá niekoľko mesiacov.
December bol síce len o pár sviatočných týždňoch, keď býva dosť roboty, ale na koniec roka to je ešte fajný náklad.
Nevadilo mu, že bude musieť viac pracovať, to nie.
Skôr mu vadilo, že nebude mať zas čas na svojich blízkych a seba.
Jano kráčal hore Kammerhofskou ulicou a užíval si ten pokoj.
Mesto bolo prázdne, sem-tam auto, sem-tam človiečik alebo zatúlaný pes.
Vedel, že je to ticho pred búrkou, tak to chodilo každý rok.
Jano pred časom natočil dve nové pesničky a ku nim aj videoklipy.
Rozmýšľal, ako to vyzerá s výrobou.
Jedným z týchto dvoch projektov bola pesnička o Dežovi Hoffmannovi, čo bol svetový fotograf a rodák zo Štiavnice.
Oslovil ho Timon, ktorý dal dokopy Dežov rodný dom hore na Trojičnom námestí.
Jano to bral ako veľkú výzvu, urobiť životopisnú skladbu o takomto človeku.
Keď dostal materiály, z ktorých mal čerpať, zistil, že Dežo sa narodil v ten istý deň aj mesiac ako on, bral to ako znamenie a osud, neveril na náhody, skôr veril, že všetko sa deje z nejakého dôvodu.
Text písal tri týždne do hudby od kamaráta Ivana, DJ-a a producenta z Bratislavy.
Text o Dežovi:
Chlapec narodil sa tu v Štiavnici,
v dome, hore, na Svätej Trojici.
Keď mu zomrel foter,
s mamou ušli do Žiliny.
Spolu tam žili, chceli život iný.
Bol jedináčik, nemal ségru ani brata,
popri dospievaní sa vyučil za typografa,
vojenčinu si tvrdo odslúžil v Piešťanoch,
no nenachádzal pochopenie v nás malomešťanoch.
Tak zdrhol do Prahy, kde robil v divadle,
v AB štúdiu makal za kamerou poriadne,
zrazu zo dňa na deň, obrovský paradox,
on v Paríži v 20th Century Fox. (yeah)
Začala vojna a tento zrelý chalan,
sa stal top vojnový kameraman.
V Španielsku mu odišla kamera priamo na fronte.
Zdrapil foťák (cvak-cvak) prvé fotky na konte.
Refrén:
Štiavničan Dežo,
spravil dieru do sveta.
Štiavničan Dežo,
fotky boli jeho parketa.
Štiavničan Dežo,
predbehol svoju dobu.
No zažil jej pravú podobu a zlobu.
Na vojnovom fronte bol viackrát zranený.
Oženil sa a dostal z ťažkých zranení.
Ale ženu mu zabila sviňa fašistická,
vtedy ušiel cez Pyreneje do Anglicka.
Druhá svetová, čistá bolesť a pohroma,
smútok ho donútil začať odznova.
Tak založil fotoštúdio pri Londýne,
chcel tam prečkať, kým sa temnota rozplynie.
Po päťdesiatke robil príspevky do časopisu,
keď sa náhodou dostal k jednému dopisu.
Od fanynky, aby niekto nafotil Beatlesákov,
neváhal a vyrazil do Liverpoolu s foťákom.
Mal dovolené fotiť ich len 3 hodiny,
nakoniec ich fotil 3 dni ako člen rodiny.
Urobil fotky, čo sa používajú dodnes,
rozbehli sa kontakty a prišiel progres.
Refrén:
Štiavničan Dežo,
spravil dieru do sveta.
Štiavničan Dežo,
fotky boli jeho parketa.
Štiavničan Dežo,
predbehol svoju dobu.
No zažil jej pravú podobu a zlobu.
Stal sa umelcom, čo prekonal svoju éru.
Oženil sa druhýkrát, splodil syna, dcéru,
fotograf Beatlesákov, čo ovplyvnil scénu,
jeho čiernobiele fotky začali mať cenu.
Všetci fotili staticky,
on tam dal pohyb.
Zrazu mnohé celebrity
sa chceli uňho fotiť.
Frank Sinatra z New Yorku letel tisíc míľ
na otočku do Londýna pred jeho objektív.
Jimmy Hendrix, Bob Marley, Charley Chaplin,
Rolling Stones, Amstrong aj blonďatá Marilyn,
Marlon Brando, Pink Floid, Sophia Loren.
Všetkých fotil chlap, čo mal štiavnický koreň.
V 86-tom vyhasol jeho život,
dovtedy urobil viac než milión snímok.
Paul McCartney mu z úcty zaplatil celý pohreb,
ostala len Dávidova hviezda na hrobe.
DECEMBER
Prišiel december.
Vonku už bola kosa a dorána napadol prvý sneh.
Jano vstal na obed po nočnej a nestačil sa diviť, keď sa pozrel von z okna.
Pomyslel si: minulý rok prišiel prvý sneh až v januári.
Takže to bolo zaujímavé a zároveň vedel, čo všetko s tým prichádza.
Keď sa dal dokopy a povybavoval cez telefón veci okolo roboty,
obliekol sa a išiel k autu.
Bude ho musieť najprv celé odhádzať od snehu, oškrabať okná a dúfať, že mu nezamrzol centrál.
Našťastie sa auto dalo otvoriť.
Jano mal staršiu oktáviu chrómovej farby, bola spoľahlivá, ešte ho nikde nenechala, odkedy ju má.
Kúpil ju od Sváka kamaráta, ktorého berie ako svoju rodinu.
Keby nebolo Sváka, dodnes by Jano dral kolená a stále platil taxíky.
Keď sa mu podarilo oriadiť škodovečku, naštartoval a išiel kúpiť impregračný náter, čo dával na gumové tesnenia okolo dvier, zvykli primrznúť tak, že sa nedali dvere otvoriť.
Taktiež vedel, že bude musieť dať auto prezuť, síce mal zimné gumy, ale tie už boli celkom zošľahané, lebo na nich jazdil celý rok.
Nové mal kúpené, takže pohoda, len nájsť ten čas, zaniesť auto mechanikovi, nechať ho tam pár dní, kým mu to prezuje a skontroluje veci, čo chcel. Tak šiel ku starkej ako vždy a po ceste to naplánoval.
Jano to behom dňa vybavil, zbehol do štúdia, kde pofotil a nachystal mikiny pre jednu známu, ktorá mala záujem… Áno, Jano mimo ostatného aj predával handry so svojou značkou.
Stalo sa tak pred pár rokmi, keď pracoval v Taliansku a tam zložil pesničku o svojom rodnom meste.
Nazval ju BŠ Styles, čo v preklade znamená Štiavnický štýl, tento názov sa celkom uchytil, z čoho boli s kamošom, s ktorým to vymysleli, príjemne prekvapení, a pokračovali v tom ďalej, lebo v tom videli zmysel.
Text piesne sa domácim, ale aj prisťahovaným zaryl tak do pamäti, že na Janových koncertoch išli ľudia refrén s ním.
Zakaždým si to veľmi užíval.
Spomínaný text znel takto:
Okolité kopce sa odrážajú v mojich očiach,
mokré steny po daždi plus víkendový ošiaľ.
Pri stegovanom kontiši sa bijú psy o koštiaľ,
preskakujem mláky v slúchadlách ninja povstal.
Lietam si ulicami ako besný, jesenný vietor,
stretávam fellákov, domorodcov, čekujem priestor,
bezcieľne túlanie, plachtenie nad baníckym mestom,
mám iné zásady, odkazy, riadim sa svojím heslom.
Pod hríbom štamgasta Slávo sa ma opýtať váha,
či mu neprispejem na dáke pivo alebo tabak.
Z druhej strany bliaka na mňa Valika s taškáma,
sorry, homies, som švorc ako vy, márna snaha.
A tak Jankowec podáva ten malomestský žurnál
o tom, že všade sa nájde ožratý hulvát
alebo frajca, z ktorej sa vyliahne k…a,
kvôli prachom, aby o jej ceckoch písal bulvár.
Refrén:
Toto je BŠ styles,
čekuj BŠ styles,
vitaj v BŠ styles,
zakrič so mnou BŠ styles.
Jasná noc, súhvezdia žiaria ako brilianty,
čumím na hviezdy, veď sú ich miliardy,
raz budem žiariť spolu s nimi, na to pripíjam si,
zrazu otázka, že či o lóve nezahráme biliard si.
Jasné, chlapci! Výhra sa investuje do básnika,
nádej zomiera posledná, raz vystrelí motyka,
larva sa zmení v motýľa, len si hodím šlofíka,
nech sa dopíše kronika reportážami od profíka.
Zblúdilé duše stále kŕmia hladné automaty,
botanici s láskou pestujú voňavé automaty,
potom berú len keš, kašlú na bankomaty,
papaláš v kravate si myslí, že je tu kápo dáky.
Vábia ma nad krčmami pivné neóny,
o ulicu ďalej počuť fat-cap, cítiť freóny,
na parkete zápasia hormóny, feromóny,
v hajzli, v pisoári dva použité kondómy.
Refrén:
Toto je BŠ styles,
čekuj BŠ styles,
vitaj v BŠ styles,
zakrič so mnou BŠ styles.
Noc ubehla rýchlo, prichádza raňajší úsvit,
slnko sa tlačí spoza tých kopcov bohapustých,
hory nechcú to svetlo do našej doliny pustiť,
poslední alkáči zháňajú na rýchlo domov taxík.
Je ráno a ja dopisujem tieto nové slohy,
plnia sa kostoly, kde sa každý svetuškár modlí,
hlavne, že Pána Boha za nohy, čerta za rohy,
v spovednici plačú potom u nás občania mnohí.
Pomaly ma ukladá, aj keď mám rýmov fúru,
moji fellaz, čo počúvate túto literatúru,
stretneme sa neskôr a bereme liter na túru,
v klube potom večer zapojíme znovu aparatúru.
Na ceste za snom držím pevne ten korman,
uctievam rap ako môj jediný svätý oltár,
k tomu mikrofón ako teleportačný portál,
vďaka čomu môj život neni žiadne fóó páá.
Refrén:
Toto je BŠ styles,
čekuj BŠ styles,
vitaj v BŠ styles,
zakrič so mnou BŠ styles.
Blúdim tým mestečkom zaseknutom v histórii,
dolinka pod Sitnom, čarovná, plná mystérií,
odrezaná kopcami do iných dimenzií,
dedinka BéeŠko, centrum periférií.
Po tomto išiel klasicky do práce.
Zaujímavé bolo, že od príchodu z Košíc sa Anička ozývala tak sporadicky, cítil jej odstup, a tak netlačil na pílu, aj keď občas mu zavolala sama od seba.
Bolo fajn ju počuť, ale už tam nebolo cítiť tú chémiu a nadšenie z každého hovoru alebo správy ako predtým.
Prišla prvá decembrová sobota.
Jano s kamarátom Jojom a Martinom urobili tento rok jeden hudobný projekt s deťmi z rómskej osady nad Štiavnicou.
Tento projekt sa nečakane dostal do jednej súťaže, kde bol nominovaný na čin roka.
Pre chalanov aj deti z osady to bola veľká česť, pretože do toho projektu vložili fakt veľa síl, energie, času a trpezlivosti.
Tak spolu s Jojom išli na galavečer do Bratislavy, kde sa nahrával záznam,
ktorý následne odvysielajú v televízii.
Martin sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť.
Ale aspoň chalani zažili celú tú maškarádu za oponou aj pred kamerami.
Konkurencia bola silná a s Jojom nedávali veľké šance tomu, že vyhrajú svoju kategóriu.
Tak sa aj stalo, vyhrali to punkáči, ktorí robili radikálne, neziskové koncerty a workshopy po rómskych osadách na Slovensku. Chalani si to zaslúžili, teda asi.
Jánovi pomedzi to, čo sa dialo, písala Anička, že naňho myslí a drží mu palce, aj keď ona bola s kamarátkou v Tatrách na otváraní zimnej sezóny.
Cítil, že s ním chce stále udržiavať kontakt, aj keď ona, aj on už zaradili spiatočku.
Bral to v pohode ako podporu, však ružové bríle už nemal prečo nosiť.
Galavečer sa skončil, zbehli s Jojom na recepciu, kde čo-to zjedli, Jano si dal pohár vína a vrátili sa v noci do Štiavnice.
Jano išiel do práce skontrolovať kolegyne, ako sa im darí a či nepotrebujú pomoc,
ale zvládali to. V krčme ho čakalo niekoľko kamarátov, ako napríklad Sváko a jeho dievka Petra či spolubývajúci a držali palce, aby Jano s chalanmi vyhrali. Musel im oznámiť, že nomináciu nepremenili na výhru, ale aj tak bola česť sa toho zúčastniť a byť nominovaný v kategórii.
Ubehlo pár dní a
Jano potreboval zálohu od šéfa, aby si mohol poplatiť účty.
Večer sa šéf ukázal v bare, aj keď mu nič nehovoril, sám prišiel za ním a podal Janovi celú výplatu, pričom chcel len zálohu.
Po nečakanej výmene názorov, kde mu šéf povedal svoj pohľad na veci a Jano zase svoj, sa všetko nejako zamotalo.
Po tomto dialógu ostal Jano zaskočený a aj smutný, keďže šéf s ním a jeho robotou nebol zjavne spokojný.
Na ďalší deň mal voľno.
Bol bez auta.
Na dlažobných kockách v centre sa tvorila poľadovica a Jano mal na nohách obuté tenisky.
Boli to jediné topánky, čo momentálne mal, minulý rok tie zimné zodral tak, že ich rovno hodil do koša.
Jano ostal smutný, doľahlo naňho všetko, čo sa za posledné obdobie udialo.
Šéf nebol spokojný, starká bola na obed mrzutá a nejako sa s ním nebavila, s Aničkou to nevyšlo, nevyhrali tú nomináciu a je tu december, preňho najhorší mesiac v roku.
Tento coctail sklamaní a blbých situácií, čo v sebe dusil, sa zrazu rozbil a Jano ostal v silnej depresii, ktorá zvykla prísť tak raz, dvakrát za rok.
Zavrel sa u seba, kde niekoľko hodín len ležal na gauči, počúval vážnu hudbu od Hansa Zimmera a rozmýšľal nad tým, či toto celé má vôbec zmysel, či má ešte silu bojovať ďalej, či sa nemá na všetko vykašlať a zase ujsť do zahraničia.
Nemal chuť na žiadnu spoločnosť, na žiadnych ľudí.
Absolvoval jeden telefonát s Aničkou, ktorá mala tiež ťažký deň v práci, a ten hovor bol katastrofa, to mu ešte pridalo.
Anička mu napísala nahnevaná, čo si myslí, ale nevedela, nemala skade, čo sa práve s Janom deje.
Keď jej to cez správy ako tak objasnil, pochopila to a dokonca mu napísala niekoľko pekných a motivačných správ, ktoré ho povzbudili…, no Janovi sa nechcelo vôbec odpisovať a ani s nikým baviť.
Chcel byť sám, najradšej na Mesiaci alebo Marse, kde nie je nikto. Preč od všetkých a všetkého.
Preč od civilizácie. Preč od vzťahov.
Po ceste domov sa zastavil v jednom bare, kde mal sekeru, vyplatil ju, dal si domácu držkovú s chlebom a išiel domov.
Prechádzka mu padla vhod. Sám so sebou aspoň chvíľu, len on a zamrznuté dlažobné kocky v centre, na ktorých sa odrážalo pouličné osvetlenie.
Buď hore, alebo dole kopcom, presne taký je terén v tomto mestečku, ktoré vyzerá ako malé námestie kdesi v Prahe… presne ako tento terén bol aj Janov život, raz hore, raz dole.
Štiavnica je magické, starobylé mestečko staré približne 800 rokov.
Jano mal často pocit, že tiež nie je náhoda, že sa narodil práve tu.
Prišiel domov, kde bol spolubývajúci, ktorý sa zjavne sám nudil a hral playstation.
Keď uvidel skormúteného Jana a na jeho tvári nebol obvyklý úsmev, vedel, že sa niečo deje.
Jano sa mu trochu vyrozprával a spolubývajúci ho zlomil, aby si dali rum.
Dole pod bytom mali malý barík, kde nalievali, tak si chalani dali po 4 rumy a spolubývajúci urobil Janovi palacinky.
Predtým ešte spolu objednali zimné topánky pre Jana, bolo to už nevyhnutné, keďže vonku mrzlo.
Zlepšila sa mu nálada a išiel si najedený, mierne pripitý o druhej ráno ľahnúť.
Ubehlo niekoľko decembrových dní. Vonku bol odmäk a sneh sa roztopil.
Janovi prišli ráno kuriérom nové zimné topánky a mal z nich veľkú radosť.
Behom posledných dní sa medzi Janom a Aničkou zlepšila komunikácia.
Jano cítil, že Anička ho nechce stratiť ako kamaráta a že ani on ju.
Však sám sebe sľúbil, že sa kvôli nej už nebude obmedzovať a pripúšťať si,
skôr bude otvorený novým možnostiam zoznámiť sa s niekým novým, kde by to mohlo mať patričnú budúcnosť.
Každopádne vedeli obaja, že Anička príde na sviatky domov za rodinou a ak bude aspoň deň alebo chvíľa, veľmi radi sa stretnú a splnia si svoje túžby.
Chémia medzi nimi bola veľmi silná a pod perinou si rozumeli, tak prečo si ešte spolu trochu neužiť?
December bol skoro v polovici a vonku napadol nový sneh. Jano začal dúfať, že by po rokoch mohli byť konečne biele Vianoce.
Posledný týždeň v práci bol celkom kľud. Jano si vydýchol a zhlboka sa v duchu nadýchol, lebo vedel, že sviatky sa blížia a vtedy to celé začne, posledný masaker v tomto roku.
Musí podať výkon, no zároveň chce byť s rodinou, kamošmi a Aničkou.
Ach jaj, občas si zabedákal. Čo som si to len vybral za profesiu?
Ubehlo niekoľko dní a Jano mal posledné dni voľna v tomto roku.
Sneh sa roztopil a vonku ostalo teplo, akoby prichádzala jar.
Za toto môže asi fakt globálne otepľovanie, pomyslel si Jano, ktorý už naisto vedel, že tento rok znovu nebudú biele Vianoce.
Keď na nasledujúci deň ráno vstal, bol sa dať ostrihať u známeho, s ktorým chodil do školy.
Povybavoval nejaké úradné záležitosti a v utorok ráno mal Jano v miestnom kine interaktívnu diskusiu o osobnostiach a o Dežovi Hoffmannovi.
Bol to projekt, do ktorého ho oslovili kamoši z Bratislavy asi pred týždňom, vedeli, že on sa zaoberá momentálne tematikou o Hoffmannovi, a potrebovali niekoho miestneho, kto by im s tým pomohol.
Jano to prijal, bola to preňho možno posledná výzva pred koncom roka a išlo hlavne o prácu s deťmi zo základnej školy.
Jano pred rokom robil edukačné sólo koncerty po školách, kde popri rapovaní debatoval s deťmi o alkohole, drogách a šikane. Snažil sa deťom ukázať cestu za pomoci svojej vrodenej komunikácie, zážitkov a hudby.
Bral to ako posolstvo a dobrú vec už len kvôli tomu, čo videl často v noci v krčme, kde nalieval domácim a možno aj rodičom tých detí.
Jano mal rád deti, veď všetci jeho kamoši už dávno mali malé ratolesti a rodiny.
V utorok ráno prišiel do kina, kde hodinu pred začiatkom diskusie v kine si to prvý aj poslednýkrát celé prešli a vyskúšali s chalanmi.
Bolo to dosť narýchlo a išlo o značnú mieru improvizácie a naladenia sa na vlnu detí, aby to celé zvládli podať tak, aby si deti z tohto sedenia niečo zobrali.
Chalani boli dosť v strese, Jano však nie.
Edukačná diskusia začala, prišlo 40 detí. Trvalo to viac ako hodinu a decká veľmi dobre spolupracovali, zapájali sa a bolo vidno, že ich to baví. Však ešte aby nie, keď sa nemusia učiť a namiesto toho sedia v kine, kde sa im chalani s Janom snažili vysvetliť a ukázať rodáka zo Štiavnice, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti a dobrému srdcu dostal cez nástrahy života a vojny až na vrchol šoubiznisu, keď fotil najväčšie hviezdy svojej doby.
Do toho zapojili osobnosti a celebrity dnešnej doby a bolo to.
Diskusia za pomoci projektora, fotiek, textov a odprezentovania pesničky o Dežovi od Jana prvýkrát live mali úspech. Učitelia aj žiaci boli veľmi spokojní, rovnako ako Jano s chalanmi, že to celé zvládli bez ťažkostí.
Potom dali spoločný obed a išli si každý po svojom, keďže Jano mal ešte navštíviť starkú plus nejaké povinnosti a chalani sa museli rýchlo presunúť späť do Bratislavy.
Janovi ubehol deň a nasledovné dva pracovné ako voda.
Anička sa ozývala čoraz intenzívnejšie, ako sa blížili Vianoce a jej príchod domov.
Cítiť, že sa na Jana veľmi teší, možno ju trápilo, čo sa na poslednej návšteve stalo a aj keď nechcela vzťah s Janom, chcela byť aspoň pri ňom a byť tou istou dobrou kamoškou s výhodami ako pred tým trápnym incidentom.
Koniec koncov takto im to obom úplne vyhovovalo.
Na druhý deň ráno mal Jano znovu voľno, bol to možno posledný voľný deň okrem 24-ho v tomto roku. Potom už bude pravdepodobne ťahať až do druhého januára.
Jano ráno na internete zachytil rapovú súťaž v jednej hudobnej skupine na facebooku.
Tá súťaž bola v podstate taký prezent, kde ľudia, čo sa venujú hudbe, majú urobiť text a odprezentovať ho do danej hudby, bola to v poradí druhá súťaž v tejto kategórii, a to bolo Janovo šťastné číslo.
Tomu, kto bude mať najviac hlasov, bude on a jeho tvorba odprezentovaná tou stránkou, takže taká mini reklama zadarmo.
Janovi to celý deň vŕtalo hlavou, až kým si doma pri obede nesadol a nenapísal text.
Potom bol klasicky za starkou, povybavoval, čo bolo treba, a išiel k sebe do štúdia, kde popri upratovaní bordelu po dvoch nočných spontánnych žúrkach nahral napísaný text, ktorý vyzeral takto:
Boombap
vstal z mŕtvych,
aj keď nebol mŕtvy,
stále sú nás hŕby,
čo stojíme jak vŕby
pri rieke hudby,
ovládanej bludmi,
ju strážime pred ľuďmi,
ktorí dávno zabudli.
Na vznik hip hopu,
ktorý zanechal stopu,
prekonal priekopu,
temnú a strašne hlbokú.
Kým oni tam slopú
a fajčia konopu,
napísal som strofu,
ktorú hodím na kopu.
Ťažím z dna
ako rafinéria ropu.
Mám rap d.n.a,
tieto bary ťa skopú
ako elektrodrát
vysokého napätia,
podaj mi ten majk,
prichádzam z podsvetia.
Natočil k tomu aj selfie video, lebo to bolo podmienkou a poslal to do súťaže. Však čo? Za pokus nič nedá a možno vďaka tomu vznikne nový text aj pesnička v budúcnosti, alebo ak vyhrá, aspoň bude trochu reklamy v hudobných kruhoch.
Večer išiel znovu do práce.
V práci v noci mal od starkej tvarohové rezance, ktoré si potreboval zohriať a keďže nemajú v robote mikrovlnku, išiel do susednej krčmy, kde mu vždy radi zohriali v noci jedlo.
Ako tam stál opretý o bar, v mikrovlnke sa točili a zohrievali rezance v obedári, sledoval momentálne osadenstvo, ktoré tvorili nejakí dvaja Maďari, ktorí boli už pod obraz boží.
Jeden z nich spal na stole, druhý si išiel von zapáliť.
Pri vedľajšom stole bola skupina tiež poriadne podgurážených ľudí, ktorí rozlievali všetko naokolo, padali zo stoličiek a mali nepríčetné pohľady.
Čašníčka Janka bola z nich riadne nervózna a zúfalá, posťažovala si Janovi, aké má s nimi problémy a nevie ich ukľudniť, ani dostať z baru preč.
Toto bola tá naša gastronómia, veľa ľudí si myslí, že je to len tak, stáť v bare od vidím do nevidím a nadrapovať sa s ožratými, ktorým je ťažko niečo vysvetliť.
Našťastie náš Jano bol niečo ako barový psychológ, ktorý by mohol písať knihy alebo dostať cenu za vyriešenie množstva situácií v bare bezkonfliktne a vedel dotyčným vysvetliť, kde sú hranice. No z času na čas sa stalo, že to išlo do extrému a musel aj policajtov volať alebo použiť hrubú silu.
Preto povedal Janke, že ak bude nejaký vážny problém, nech dôjde za ním do vedľajšej krčmy a rád jej pomôže.
Po tomto rozhovore sa mu ktosi prihovoril z tej tlupy zliatych ľudí.
Bol to jeho bratranec Fero.
Jano nemal moc dobré vzťahy s rodinou z otcovej strany, pretože pred niekoľkými rokmi sa stali situácie, keď si privlastnili domy a pozemky, kde Jano so súrodencami žili a vyrastali.
Viete, ako sa vraví? Keď príde na pozemky, rodina vlastnú krv nepozná, a presne toto sa stalo.
Jana vtedy veľmi ranilo, a nielen jeho, že ich vyšachovali z dedičstva a dostal len jeden telefonát, že si má zmeniť trvalý pobyt, lebo že oni za neho nebudú platiť smeti.
Odvtedy ubehlo niekoľko rokov a Jano už dávno nebol na nich nahnevaný, pochopil, že dusiť v sebe nejakú zášť alebo hnev je zbytočné a že tým len sebe ubližuje.
Odpustil im dávno, ale nemal potrebu ani pocit sa s nimi stretávať.
Táto rodina z otcovej strany mala veľa detí a nie všetci boli nejaký zlí alebo sebeckí, s niektorými z nich vychádzal v pohode.
Veľmi ho mrzel najstarší bratranec, s ktorým spolu vyrastali a ten sa mu otočil chrbtom.
Vtedy dokonca Jano napísal o ňom aj jeden text, ktorý síce zatiaľ nezhudobnil, ale vedel, že raz príde ten deň.
Text znel asi takto:
KORENE
Už nečakám, že ti podám znovu ruku.
Už nečakám na žiadnu novú ponuku. /nie/
Trafil si ma zozadu zo svojho luku.
Ja zakrvavil som kvety a celú lúku. /woodoo/
Dodnes tam rastú červené maky,
moja chyba, bol som veľmi krátkozraký. /bol no/
Myslel som, že sme bratia, bratia rovnakí,
bytosti rovnakej krvi, rovnaké znaky. /yeah/
Slnko už dávno nesvieti ako vtedy,
lebo tichá voda omyla tie kamenné brehy.
Praskliny sa zahojili, vytiahol som stehy,
uctievam staré tagy, ty len prázdne steny.
Sedím neďaleko, pomaly horí svieca,
rozmýšľam nad tebou, či raz predsa
vylezieš odtiaľ ako mačka z vreca
a prijmeš kríž, čo si si vzal na plecia.
Refrén:
Silný vietor ohýba v lese stromy,
len mocné korene ustoja blesky/ hromy.
Prišla noc, v diaľke svietia dva domy,
v nich noví osadníci žijúci v nevedomííí…
Spomienky blednú ako na jeseň listy.
Rýchlo starneme, už nie sme takí istí.
Chodník zmizol, terén je kamenistý.
A ja zodral som ďalšie nové tenisky.
Spoločný svet rozdelil sa na dva svety,
každý je s tým svojím už dávno spätý,
len jedného z nás chráni duch svätý,
teraz a tu, nezáleží, čo bolo predtým.
Rozbitá duša, nedá sa už zlepiť,
hlásajúci jasnovidec, ktorý je slepý,
slepec, čo sa za svoju pravdu škriepi,
lenže pravdu dávno odvliekli preč rieky.
Tak si prestaňme už robiť naprieky,
zbytočne sa na nás nabaľujú hriechy,
odpustenie/ pochopenie sú tie lieky,
predsa len tu nebudeme spolu na veky,
Refrén:
Silný vietor ohýba v lese stromy,
len mocné korene ustoja blesky/ hromy.
Prišla noc, v diaľke svietia dva domy,
v nich noví osadlíci žijúci w nevedomííí…
Bratranec Fero sa prihováral Janovi, že prečo ich neprídu pozrieť na sviatky a že by chcel napraviť rodinné vzťahy.
Jano vedel, že nie všetci to možno chcú z tej strany. Vysvetlil Ferovi, ako sa veci majú, samozrejme, Fero mal vypité a nejako mu nedochádzali súvislosti, tak mu to objasnil a zrekapituloval, aby si chlapčisko urobilo obraz znovu a potom mu vysvetlil, že nemá nič proti nim, že nepestuje žiadny hnev voči nim, jednoducho len nemá chuť sa stretávať.
Janovi súrodenci boli síce stále nahnevaní na nich, ale jemu to bolo jedno.
Fero sa začal vystatovať, že robí Itečkára a veľa zarába, že im vyplatí časť dedičstva.
Jano však poznal veľmi dobre tieto opilecké reči a hlavne poznal Fera, aj keď tomu, čo povedal, nedával veľké šance, povedal mu, že ak tak urobí, možno sa napravia rodinné vzťahy medzi všetkými.
Po tejto vete Jano vybral z mikrovlnky rezance a išiel ich zjesť do krčmy, v ktorej pracoval.
KONIEC DECEMBRA
Všetok sneh, ktorý napadol, sa do rána rozpustil, lebo pršalo. Cez deň bolo okolo osem až desať stupňov.
Vonku bola druhá jar, takže akýkoľvek náznak zimy a snehu na Vianoce bol zažehnaný.
Jano stále ťahal nočné a Štedrý večer sa nezadržateľne blížil.
V Štiavnici začal narastať počet obyvateľov, doprava aj situácia v obchodoch trochu zhustla. Ale zatiaľ len tak pozvoľna, minulý rok bol o takomto čase väčší zhon.
Pomedzi všetko, čo sa doteraz dialo, Jano poriešil darček pre Aničku.
Zaprisahal sa, že nebude žiadne darčeky riešiť tento rok, ale v niektorých prípadoch si nevedel pomôcť.
Anička prišla do Štiavnice. Ubytovala sa u rodičov a išla von s kamarátkou.
Jano, samozrejme, pracoval. V krčme mali koncert, prišla jedna nová kapela zo Žiaru nad Hronom, kde niektorých členov, vrátane speváka, Jano poznal.
Kapela hrala, ľudia v krčme sa zabávali, popíjali, debatovali.
Otvorili sa dvere a dnu vstúpili dve nádherné ženy, keď Jano zaostril, zistil, že to je Anička s kamarátkou.
Anička mala urobený nádherný a dlhý vrkoč, čo bolo veľké prekvapenie, lebo sa dávnejšie bavili o tom, že aj keď Anička nosí málo copíky, Janovi sa to na nej veľmi páči a, hľa, dievka si dala urobiť novú frizúru, aby sa mu ešte viac zapáčila.
Zanechala veľký dojem, každý chlap, ba aj ženy v krčme išli nechať na nej oči.
Jano sa zrazu nevedel sústrediť na prácu, pretože Anička bola očarujúca.
Dlhšie sa nevideli a po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo, to stále iskrilo.
Obaja sa na dlhšiu chvíľu odmlčali od okolia a len uprene pozerali jeden druhému do očí a stískali sa.
Boli radi, že sú opäť spolu po dlhšej odmlke.
Napriek tomu cítili obaja, že aj keď nie sú pár a nechodia oficiálne spolu, majú sa úprimne veľmi radi a rozumejú si.
Po privítaní si baby dali drinky a zapojili sa do zábavy. Jano makal ešte s dvomi kolegyňami a čakal, kedy ho kolegyňa pustí domov skôr, aby sa mohol venovať Aničke a ťahať ju za ten krásny dlhý cop.
Ako pribúdal čas, pomaly sa končil koncert v krčme, Aničkina kamarátka odišla domov a ona ostala sama čakať na bare Jana, kým skončí.
Práve táto situácia ukazovala Janovi, aké to je celé komplikované v jeho živote s jeho robotou.
Keby aj bola Anička jeho ozajstná partnerka, musela by ho na bare čakávať po nociach, kým on skončí, skoro každý deň. Tomuto by sa chcel Jano vyhnúť v budúcnosti, pretože to nie je budúcnosť.
Kapela pomaly dohrala a začala jammovať, kde sa zapojilo ešte pár divákov z publika, aby to oživili na záver.
Jano, keď videl, ako sa zapájajú jeho kamoši do hudby, mal strašnú chuť zobrať mikrofón a zarapovať si Dežovu pesničku, len mal chudák ešte veľa roboty za barom.
Po chvíli sa to ukľudnilo a aj na mikrofóne sa uvoľnilo miesto, tak Jano vybehol z baru na pľac medzi kapelu, zobral mikrofón, naladil si kapelu na prijateľné tempo a spustil.
Ľudia ostali v nemom úžase a len počúvali príbeh o Dežovi.
Jano sa riadne uvoľnil a ten pocit hrať so živou kapelou ho úplne ovládol.
Toto je to, čo chce, toto je to, čo ho napĺňa, čo ho baví, čo mu pomáha uniknúť z reality, toto miluje a keď videl oproti, ako ho žerie Anička, cítil sa ako kráľ celého večera, aj keď len na pár minút, ale stálo to za to.
Keď dorapoval a kapela dohrala, zožal veľký potlesk, úctu a rešpekt za túto skladbu a prejav, akým to podal. Jano stále vychytával túto pesničku naživo, však je ešte čerstvá, ale cítiť v nej potenciál.
Anička mu pošepkala, že pre ňu bol on najviac v ten večer za mikrofónom a potom už len netrpezlivo čakala a popíjala na bare, kým skončí.
Podarilo sa, situácia v bare po koncerte sa ukľudnila a baby vyzerali, že to zvládajú, tak pustili Jana domov.
Jano vyplatil kapelu, zvukára, prezliekol sa, oddelil si tringelty a spokojne s Aničkou plní túžob čakali na taxík.
Prišli k Janovi. Anička vyhladla, tak jej namiešal v kuchyni drink a zvrtol rýchlu večeru.
Boli sami v celom byte, lebo spolubývajúci išiel na sviatky domov k rodine.
Popri tom, ako sa Jano zvŕtal v kuchyni pri šporáku, Anička odbehla niekde vedľa a prišla do kuchyne s niečím v ruke.
Mala pre Jana darček.
Jano ostal v úžase, pretože nečakal nič a ani nechcel, stačila mu Aničkina prítomnosť a to, že sú znovu kamaráti ako predtým.
Jano si rozbalil darček a bol veľmi prekvapený a vďačný za to, čo dostal.
Lenže on to už tiež nemohol vydržať, tak priniesol darček pre ňu.
Anička ostala zaskočená, pretože po tom všetkom a hlavne po jeho poslednej návšteve v Košiciach nečakala absolútne nič.
Zrazu akoby zastal čas, zastal svet a obaja dojatí stáli v kuchyni v silnom objatí, nasledovali horúce bozky, dotyky a pohľady. Bol to veľmi silný a emocionálny okamih pre oboch.
Obaja sa presunuli do Janovej spálne, kde šikovné pohyby a dotyky ich zbavili oblečenia a v nahej náruči obaja klesli do postele.
Bola to nádherná a zmyselná noc, ktorú si obaja užívali do rána.
Bolo to zvláštne, obaja si určili hranice ako kamaráti, ale tento večer cítili oveľa viac ako len to, celé to bolo úprimné a nádherné. Či už to bolo tými darčekmi? alebo vianočnou náladou? ktorá sa niesla vzduchom? nevedeli.
Obaja však vedeli, že je to len sila okamihu a že od zajtra bude zase všetko ako predtým,
napriek tomu si to užívali naplno, akoby nemalo nikdy prísť ráno a východ slnka.
Ráno sa Anička vytratila domov ako obvykle a Jano ostal sám.
Netrápilo ho to, presne to čakal, bol na to u nej zvyknutý. Pokiaľ nespal on u nej v Košiciach a Anička nemala kam utiecť, vždy zdrhla nadránom.
Bolo to zvláštne pre Jana, pretože väčšinou bol on ten, ktorý zdrhol vždy od nejakej dievčiny, pokiaľ nestretol Aničku a, hľa, ako karma znovu vracia úder.
Prišiel Štedrý deň. Jano sa konečne poriadne vyspal, aj keď sám, ale ten pocit samoty doma miloval.
V práci bol nonstop s ľuďmi, veľa ľuďmi a tie všetky energie, pohľady, úsmevy, debaty a drísty, čo musel počúvať, ho vyčerpávali, preto ho samota napĺňala a dodávala naspäť vycicanú energiu.
Akoby sa v samote dobíjal. Len jej bolo málo na to, aby sa mohol vždy dobiť do maxima a v tom to celé tkvelo.
Jano sa oholil, osprchoval, pobalil alkohol a pár vecí, čo mal doniesť k sestre, poupratoval trochu doma a išiel k nej do bytu na Dolnej ulici, kde posledné roky spoločne so súrodencami a švagrom trávili Vianoce.
Boli perfektní, pretože všetko dopredu vždy nachystali, navarili, vyzdobili, stačilo len prísť k sestre a u nej sa vianočná nálada dala krájať. Bolo to druhé miesto okrem postele doma, kde Jano dokázal skutočne vypnúť a užívať si pokoj.
Privítali ho s náručou a boli radi, že prišiel, keďže sa spolu skoro vôbec nestretávajú a keď, tak len na rodinných oslavách, pretože všetci stále pracujú. To bola tiež jedna z vecí, čo už dlho trápila Jana, že žije v malom mestečku s celou rodinou a nemá vôbec čas sa im venovať. Veľakrát sa udiali rôzne veci v rodine a Jano, keďže bol stále v práci, ani nevedel, čo sa deje.
Teraz kašlať na to, je tu a je s nimi.
V rohu obývačky sa ligotal a blikal vianočný stromček, pod ktorým boli nejaké darčeky, pozrel na ségru a tá vedela presne, na čo myslí.
Neboj sa! povedala, ty tam máš ešte meninový darček, keďže sa nevieme stretnúť, a ostatné sú len nejaké drobnosti pre psa, svokrovcov a darček pre malého bratranca, na ktorom sme sa dohodli. Upokojil sa, sadol si na gauč a užíval si pokoj. Sestra so švagrom mali malého čierneho psíka, teda sučku, ktorú si zobrali z útulku.
Bola veľmi hravá, taký guláš jazvečíka a labradora, malého vzrastu, ale stále sa obšmietala okolo Jana a chcela, aby ju hladkal.
So švagrom si naliali po rume, pridal sa brat, sestra si naliala prosecco, spoločne si pripili a užívali atmosféru.
Celým bytom rozvoniavala kapustnica a vyprážaná ryba, ktorú ségra za pochodu pripravovala.
Stôl bol nádherne prestretý, zladený do červena, výzdoba bola veľmi vkusne urobená, jednoducho sa cítil ako doma a veľmi si vážil tieto okamihy.
Prišli švagrovi rodičia aj s mladším synom. Po krátkom zvítaní si prisadli na gauč a spoločne si pripili.
Švagrovi rodičia aj s malým bratom boli veľmi milí a skromní ľudia, ktorí boli vďační za to, že mohli byť spolu takto na Vianoce. Janov otec neprišiel, rozhodol sa ostať doma so starou mamou, aj keď bývali len o panelák vedľa.
Prišla šiesta hodina a oni si všetci posadali k stolu, ponaberala sa kapustnica, nalial sa prípitok a vtom sestra oslovila Jana, aby dal nejaký koncoročný príhovor, lebo že on má z ich rodiny jediný dar reči.
Jano sa zamyslel a nechcelo sa mu moc vymýšľať, tak len povedal, aby ďalší rok bol ešte lepší ako bol tento, nech sú hlavne všetci zdraví a šťastní a nech sa tam zídu rovnako takto aj o rok. Nazdravie.
Všetci si spokojne štrngli pohárikmi so šumivým vínom, napili sa a spoločne sa pustili do večere.
Večera bola skvelá. Kapustnica dobre dochutená, čerstvý chlieb, skvelý majonézový šalát a vyprážané rybie filé. Všetci si pochvaľovali a jedli, čo im bruchá a hrdlá dovolili.
Po večeri sa Jano presunul naspäť na gauč, odkiaľ sledoval televízor, popritom samozrejme debatovali o tom, čo sa deje vo svete, v politike a o všeličom možnom.
Zaujímavé bolo, že o ôsmej hodine na Štedrý večer vyšiel von na internet konečne oficiálny videoklip aj s piesňou o Dežovi, na ktorom tak dlho pracoval Jano.
Ostal v nemom úžase, keď videl, ako sa to šíri internetom a ako sa to ľuďom páči.
Cítil zadosťučinenie, keďže sa na tom namakali aj s celým teamom.
Hneď dostal veľa pozitívnych ohlasov.
Tento rok sa podarili dva dobré projekty Janovi: jeden z osady, čo urobili spoločnú pesničku s deťmi a dostalo sa to až do telky, a teraz toto.
Jano si často robil pesničky podľa seba a tie nemali až takú odozvu ako tieto dva cielené projekty, na ktorých spolupracoval s viacerými ľuďmi.
Bohvie možno aj s Dežom sa dostane až za tie štiavnické kopce, ktoré boli akoby múry okolo celého mesta, za ktoré sa nedostane nikto a nič.
Ubehlo zopár hodín, čo sa povaľoval na gauči a popíjal rum u sestry, prišlo mu pár pozvaní ísť do centra do jednej krčmy, ktorá bola otvorená na Štedrý večer, no všetko odmietol, chcel byť len s rodinou.
Okolo polnoci sa Jano pobral domov, sestra mu zbalila meninový darček plus nejakú výslužku domov. Bola to kapustnica v pohári, ryba so šalátom, nejaké koláče a krajec chleba ku kapustnici.
Jano bol veľmi rád za svojich súrodencov, vždy sa ochotne všetci o seba starali, aj keď on mával často výčitky, že by sa chcel o nich viac postarať a pomáhať im, len práca mu to časovo nedovoľuje.
Spokojne odkráčal nabalený domov a celú cestu myslel na Aničku, že čo asi práve robí a či je spokojná a šťastná doma s rodinou?
Po príchode domov dal jedlo do chladničky, sadol si do obývačky a písal si s Aničkou, ktorá mu opísala celý večer doma aj atmosféru. Bolo cítiť z nej, že je spokojná a rada doma.
Na druhý deň bol prvý sviatok vianočný a Jano mal ešte posledný deň voľna v tomto roku.
Ráno vstal a bol stále sám doma, neskutočne si užíval tú samotu, aj keď vedel, že večer ho pár návštev neminie, ale von medzi ľudí sa mu stále nechcelo a ani nechcel ísť, potreboval načerpať energiu na dlhý pracovný týždeň, ktorý mal pred sebou.
Poupratoval doma, osprchoval sa, zohrial si jedlo na obed, najedol sa a popritom sa povaľoval pred televízorom.
Večer prišla Anička a keďže boli stále sami doma, urobili si krásny romantický večer vo dvojici.
Porozprávali sa dobre, vypili nejakú vodku a Anička išla v noci domov.
Na ďalší deň, keď sa Jano poriadne vyspal, začal pracovný kolobeh.
Krčma praskala vo švíkoch skoro každý deň a každý večer mali nejaký koncert.
Bolo Štefana a o zábavu sa postaral známy DJ. Anička prišla tiež s kamoškou a sestrou, ale potom ju opustili a ostala sama. Keď sa jej už nechcelo čakať na Jana, kým skončí, išla sa prejsť po meste a do susedného baru.
Zábava u Jana v práci po jednej v noci pomaly utíchla, a tak mohol zavrieť trochu skôr. Keď sa mu to podarilo, vyhľadal Aničku v susednom bare, kde si spolu vypili a zatancovali.
Obaja boli vďační za tieto spoločné, aj keď krátke chvíle, pretože obaja vedeli, že po sviatkoch to bude zase ako predtým. Ona v Košiciach a Jano stále tu.
Po spoločnej zábave išli obaja znovu k Janovi, kde sa najedli a ľahli si. Spoločne zaspali unavení z celých sviatkov. Anička sa nadránom prebudila a zdrhla domov.
Aničke prišli do Štiavnice kamaráti, ktorí chceli byť s ňou a mali nejaké spoločné plány.
Boli pozrieť spoločne Jana v robote, všetci sa poznali z poslednej jeho návštevy v Košiciach a všetci mali záujem o Janovo oblečenie s jeho značkou.
Jano im teda predal nejaké handry a tešil sa priazni svojej značke.
Jano dúfal, že keď bude na Silvestra v robote, Anička bude tu v meste alebo v okolí, aby jej mohol dať novoročný bozk. Lenže s príchodom jej kamarátov zistil, že majú spoločný plán ísť oslavovať do Žiliny. Bol z toho trochu smutný, ale nemal žiadne právo meniť jej plány, keby on má voľno, mohol by ísť s ňou, ale to nehrozilo a zase na druhej strane, ak ona ho má stále čakať na bare, kým on skončí, to nemá zmysel.
Toto bol ďalší zádrheľ, čo Jana trápil. To, že nemá čas si nájsť ozajstnú frajerku, lebo nemá prakticky žiadny čas na budovanie vzťahu. Hnevalo ho vo vnútri, že ho Anička alebo iná dievka bude musieť vždy čakávať na bare, kým skončí a nie je to moc príjemné ani pre jednu stranu.
Bol rád, že Anička to nebude musieť znovu absolvovať a hlavne na Silvestra, zároveň však ostal smutný, že s ňou ani chvíľu nebude.
Jano si začal uvedomovať, že barikády, ktoré si naposledy voči nej stanovil, začínajú znovu povoľovať a začal mať z toho obavu. Už ho nebaví takto žiť a fungovať.
Cíti veľmi silno vo svojom vnútri, že potrebuje zmenu. Práca ho neskutočne vyčerpáva, psychicky aj fyzicky.
Ďalší deň bol Jano znovu v práci a Štiavnica praskala po obvode, v meste bolo dvojnásobne viac ľudí ako na Vianoce, čistý masaker na cestách, v obchodoch, žiadne parkovanie, no proste chaos.
Jano sa večer predtým dohodol s kamarátom Peťom z Bystrice, že si pôjdu spolu rýchlo zasprejovať na nejakú stenu, posledné graffity v tomto roku. Mali takú tradíciu už zopár rokov a pritom aspoň mohol Jano vypnúť na chvíľu.
Anička bola už v Žiline so svojou partiou a podľa fotiek a správ, čo mu posielala, si to tam riadne užívala. Jano bol rád, že aspoň ona má pokojné sviatky.
Ráno o desiatej mu už volal Peťo a vytiahol ho z postele. Jano bol dosť unavený po ďalšej nočnej, ale premohol sa a vstal, lebo mu to jednak sľúbil a jednak miloval pocit tvorenia. Poslednou dobou moc nepísal texty, nekreslil ani nenahrával, lebo nemal kedy.
Tak sa pozviechal, Peťo prišiel k nemu domov, zbalili farby, prezliekli sa do handár, čo môžu zašpiniť, a išli pod neďaleký most, kde to síce nebolo úplne legálne, takto sprejovať, ale nikto to tam neriešil.
Pod mostom boli nejakí chlapci, ktorí tam búchali petardy. Však už bol deň pred Silvestrom, tak testovali všetky decká pyrotechniku.
Peťo s Janom sa dohodli, kde kto bude maľovať a začali. Jano miloval ten pocit, keď sprejom v ruke mohol robiť rôzne čiary, tvary a podpisy na stenu.
Obaja sa dohodli, že každý urobí niečo s tematikou PF 2020, Peťo namaľoval veľký červený pohár na stenu, kde zakomponoval danú tematiku a Jano začal robiť tvár akéhosi vajca s jedným okom a šiltovkou, s bublinou, kde dal pozdrav a pozdravy rôznym ľuďom z jeho života.
Peťo skončil skôr a ponáhľal sa za svojou ženou. Tak ho Jano na otočku bol rýchlo zaviesť autom a on sa vrátil naspäť, aby to dokončil. Nikam sa neponáhľal, užíval si túto krátku chvíľku pre seba, keďže večer znovu pracuje.
Pod most prišiel za ním vzdialený bratranec a kamarát Maťo, ktorý chceli Jana vidieť a popriať si pekné sviatky a zároveň podebatovať, ako ide život.
Keď domaľoval, spoločne išli k Janovi domov.
Jano sa dal dokopy, povenoval chalanom a išiel znovu do práce.
Nočná šichta bola riadne hustá. V kultúrnom dome v centre bol koncert Oskara Rózsu a Zdenky Prednej. Mesto bolo úplne zapratané turistami, fanúšikmi a domácimi, čo sa vrátili domov medzi sviatkami.
V krčme to vrelo, pripravoval sa koncert miestnej kapely, Janovi by sa zišli kľudne ešte dvaja ľudia v bare, aby vykrývali s prehľadom. Po koncerte Oskara a Zdenky prišlo minimálne 60 ďalších ľudí do krčmy a tá praskala vo švíkoch. Taký chaos a stres už dlho nezažil, naposledy v lete na Živých šachoch.
Jano aj s kolegyňami prosili v duchu celý vesmír, aby sa to už skončilo, už to trvalo niekoľko hodín.
Kapela dohrala, ale situácia neutíchala a Jano vedel, že sa potrebuje odreagovať, utiecť preč, využil príležitosť, keď speváčka odišla od mikrofónu, a šikovne sa tam prešupol. S kapelou sa už poznali a párkrát spolu hrali na jammsession v krčme. Chalani začali hrať a Jano strhol všetku pozornosť na seba, aby si baby za barom trochu vydýchli a on aspoň na minútu nemusel riešiť prácu.
Vzal mikrofón a spustil. Zarapoval jednu pesničku, aj keď chalani išli trochu rýchlejšie tempo, popasoval sa s tým a na chvíľu odletel mysľou úplne preč. Toto bolo, čo miloval, toto bol ten únik, ktorý ho dokázal vždy nakopnúť. Jano dorapoval a užíval si ten potlesk a prekvapené tváre ľudí, ktorí videli barmana, čo im pred chvíľou čapoval pivo, zrazu podať takýto výkon. Boli unesení, očarovaní a prekvapení.
Jano sa poďakoval hosťom za chvíľku pozornosti, poďakoval sa kapele, položil mikrofón a išiel späť za bar.
Vtom vypadla elektrina a ostala tma.
Zrazu mali s kolegyňami pocit, akoby ich vyslyšal sám Všemohúci, akoby sa v nich zažala štipka nádeje, že ten tlak poľaví a možno pôjdu skôr domov. Trvalo to dobrú hodinu, stále bola tma v podniku, všade boli zapálené sviečky a nejaký hosť začal hrať na klavíri, ktorý bol v krčme už dlhé roky. Bolo to celkom príjemné, niektorí zákazníci boli nervózni, tak sa snažili zaplatiť účet, aj keď nefungovala kasa. Nejakým spôsobom vyskladali účty, ktoré boli v kase, a niektorí hostia odišli, iní zase zostali a užívali si tú zaujímavú atmosféru v podniku bez elektriny.
Medzitým sa šéf, pár kamošov a Jano snažili nájsť problém. Jano bol iniciatívny, no v duchu sa modlil, aby sa závada dnes nenašla, nech si môžu odfúknuť, no za krčmou v jednej skrini našli po dlhej dobe tie správne ističe a nahodili elektriku. Všetci v krčme zajasali a boli radi, že párty môže pokračovať. Lenže keďže polovica ľudí medzitým odišla, ostalo celkom vzdušnejšie a kľudnejšie v podniku. Niekoľko hudobníkov začalo jammovať, bolo to vcelku príjemné, teda pokiaľ neprišla polícia a neoznámila Janovi, že už je po zatváracích hodinách a treba zavrieť, aj keď sú sviatky.
Jano teda poprosil hudobníkov, nech ukončia hranie kvôli nariadeniu polície, tí boli slušní a bez rečí prestali hrať a Jano s kolegyňami pomaly zavreli podnik.
Prišiel Silvester.
Po snehu ani stopy, aj keď po nociach znovu mrzlo.
Ani kopce, čo lemovali dookola Štiavnicu vysokou prírodnou hradbou, neboli biele.
Od rána bol Jano nervózny, ako dopadne posledný deň v roku 2019. Stihol toho dosť za tento rok, ale
bol unavený psychicky aj fyzicky, modlil sa, nech už je to za ním. Vedel, že táto noc bude najnáročnejšia zo všetkých. Zároveň ho žral zvnútra pocit, že nemôže byť so svojimi blízkymi, kamarátmi a, najmä, s Aničkou a dať jej novoročný bozk.
Celý deň ležal doma, oddychoval a naberal aspoň trochu síl na túto silnú šichtu.
Od rána bola krčma zavretá, no celý personál sa tam mal stretnúť o piatej a nachystať sedenie, občerstvenie, hudbu a všetko potrebné.
Krčma bola celá vyrezervovaná už niekoľko týždňov dopredu.
Prišla hodina H. Jano došiel do práce, kde už čakali kolegyne a šéf so šéfkou. Prezliekol sa a pustili sa do práce. Mali dve hodiny na to, kým otvoria, aby nachystali všetko, čo treba. Dievčatá mali na starosti bar a veci okolo toho. On so šéfom rozhodili stoly a stoličky, urobili zasadací poriadok podľa rezervácií a dokonca prišiel aj Sváko s Petrou pomôcť, tí mali na starosti fazuľovicu, ktorú varili vonku za krčmou v kotle. Keď Jano uvidel, že je tam aj Sváko s frajerkou, odľahlo mu, mal ich veľmi rád, bral ich ako svoju rodinu a takto mal pocit, akoby kúsok rodiny bol s ním v práci.
Po dvojhodinových prípravách mu Sváko podal rezeň so šalátom, aby sa pred šichtou najedol, mu povedal Sváko. Jano miloval Svákovu domácu kuchyňu.
Najedli sa všetci spoločne aj s kolegyňami, šéfovci zbehli domov na večeru s deťmi.
Krátko po siedmej otvorili dvere a začali pomaly prichádzať hostia. Jano ich usádzal podľa zasadacieho poriadku a tí, čo nemali rezerváciu, boli posunutí k baru, kde sa o nich šikovné kolegyne postarali. Ubehlo niekoľko hodín a krčma sa totálne naplnila. Jano so šéfkou obsluhovali zadnú časť a prednú mali na starosti baby a šéf. Do toho hral známy DJ, ktorý už zahrieval parket pesničkami.
Pred polnocou krčma praskala vo švíkoch a niekoľko už poriadne podgurážených, ale slušných hostí tancovalo na parkete pred DJ-om v prednej časti baru.
Jano už mal v krčme niekoľko svojich dobrých kamarátov, no tí, na ktorých sa tešil, stále nedorazili, pretože išli na výstup hore na Rosniarky, na kopec nad Štiavnicu, odkiaľ bol nádherný výhľad.
O polnoci, keď všetci vyšli von, aby odpálili šampusy a svetlice, Jano s kolegami a šéfovcami šikovne poupratovali riady, sadli si, najedli sa, pripili si a všetci aj so svákovcami si zaželali šťastný nový rok. Jano stihol zavolať Aničke a popriať jej šťastný nový rok a poodpisovať rodine a kamošom. Postupne sa vracali hostia späť ku svojim stolom a želali všetko dobré Janovi aj celému personálu. Personálu stále trvala pauza, aby sa stihol posilniť, pretože teraz začínala tá ozajstná žúrka.
Okolo baru sa to už začínalo hemžiť ľuďmi, čo sa vracali a boli smädní. Personál aj s Janom si pokojne dojedali fazuľovicu na bare, ktorú navaril Sváko s Petrou a bola fakt unikátna.
Tie pohľady stáli za to, ale nik si nedovolil niečo namietať voči nim, pretože nik im nezávidel to, čo ich o chvíľu čaká. Vedeli, že sú to posledné minúty pauzy a potom idú do rána nonstop.
Kľudne podojedali, postavili sa za bar, rozdelili si strany, lebo vedeli, že teraz už nebude čas na obskakovanie stolov, ale ide sa priamo na bar. DJ to roztočil hneď úžasnou skladbou od Prodigy, aby všetkých riadne nabudil, a začalo to. Jano išiel z pravej strany aj so šéfkou a ostatní z ľavej. Na bare bolo tak 50 smädných tvárí a pribúdali ďalšie, na parkete tancovalo možno sto ľudí a všetko sa to cez seba hemžilo ako mravce v gigantickom mravenisku. Personál nevedel, čo skôr, koho skôr obslúžiť, z každej strany kývali rukami, hlásili sa ako v škole, hádzali pohľady, kričali mená personálu alebo názvy drinkov, čo chceli. Bol to pravý a nefalšovaný silvestrovský masaker v krčme, kde sa premlelo ten večer možno dvesto ľudí. DJ púšťal jednu bombu za druhou, krčma sa otriasala v základoch, ale barmani s Janom a šéfovcami išli ako píly. Nálada aj energia bola úžasná, nikto nerobil problémy, až na jednu strkanicu pri bare, ktorú Jano s kamošmi a spolubývajúcim, ktorý sa tiež prišiel zabaviť, vyriešili bleskurýchlo. Chlapci si to hneď rozmysleli, či budú stáť proti presile, alebo sa ukľudnia. Čas bežal, ubehlo niekoľko hodín a personál potreboval poľaviť, tak si párkrát pripili na uvoľnenie a išli ďalej.
Okolo piatej ráno to utíchlo, rozlialo sa skoro všetko v bare, nebol žiadny gin a dochádzala aj slivovica s borovičkou. DJ začal hrať kľudnejšie veci a posledné osadenstvo nad ránom už bolo tak vyčerpané, že z posledných síl len sedeli na bare, pili a debatovali. Prichádzal koniec, no zároveň začiatok nového roka a novej etapy. Jano si odfúkol a v duchu myslel na Aničku, ako sa asi zabáva s kamarátkami kdesi ďaleko preč a či je v poriadku. Stihol jej napísať ešte jednu správu, že na ňu myslí. O šiestej ráno prišli do krčmy mestskí policajti a upozornili, že už je dávno po zatváracích hodinách. Jano aj s ostatnými slušne vyprevadili posledných mohykánov a zamkli za nimi dvere. Bolo po všetkom, už len upratať. Zmákli to bravúrne, Jano si sadol k šéfovcom a víťazoslávne si nalial najdrahší rum. Vypil ho, poďakoval sa všetkým za spoluprácu, prehodili niekoľko postrehov a zážitkov z celej šichty, prezliekol sa a pomaly, unavený a vyžmýkaný odkráčal domov.
Rok 2019 bol za ním. Bol to ťažký rok, no zároveň cítil veľký progres vo svojej tvorbe a v splnených snoch, na ktorých tak dlho drel. Kráčal sám dole Štiavnicou, rozmýšľal nad všetkým a spoza kopcov už slnko jemne osvetľovalo oblohu svojimi raňajšími lúčmi. Na oknách výkladov a autách maľoval mráz svoje mrazivé čipky. Bol tu nový rok 2020. Až teraz to Jano precítil, precítil všetko, čo sa stalo za uplynulý rok, všetko, čo urobil, dobré aj zlé. Precítil to v samote a tichu, jediný stál v centre a pozoroval východ slnka nad Štiavnicou.