Úryvok z pripravovanej poviedky Laca Keratu

Vlna
Jedna vlna sa prevalí na Vodárenskej, rozhojdá sa tak, až plesne na Rozgrunde, spení sa na Evičke a potom už sama ani nevie kde je, tak sa radšej vyparí do neba, potom naprší pánovi Japcovi na Hornej ružovej do klobúka, niekoľko jej kvapôčiek sa zarosí do studne a pán Slávik na Sitnianskej si z nej už dve deci zohrieva v čajníku na kávičku. Jednej vlnke sa z toho všetkého zakrúti hlava a obleje tete Soni na Radničnom námestí ľavú topánku. Koľko len sveta vlna uvidela a to si myslela, že strávi celý svoj život v mláke pred kaviarňou Art Cafe. Tak tajne dúfala, že sa stane pravou umelkyňou. Osud ju ale prelial niekam inam. Ujo Marčok vtedy ani netušil, že ďalšie zatmenie Mesiaca môžeme v Štiavnici pozorovať až v roku 2025. A ešte asi je jasné, že teta Straková z Akademickej ulice nemá známosť o tom, že v tomto roku poklesol HDP Číny o 0,23 %. Taký ten oranžový, pardon, nie oranžový, ale ryšavý malý, hovoril, že je Angličan. Rodrik, ktorý sa uby­toval v hoteli Bristol, sa týmito veca­mi tiež netrápil. A to by ste si mysleli, že keď ktosi príde z takejto veľkej západnej krajiny do Štiavnice, tak toho všetky takéto veci musia zaujímať. A nie. Ale je jasné, že vyslovene očami pasie po čašníčke Barborke, ktorá inak ani nie je zo Štiavnice, ale až z Vysokej a teraz je tu, v Banskej, lebo jej už celá obrovská Praha liezla na nervy, jej najlepšia kamoška Tina sa vydala za Čecha z Horného Ledí a jej sa s nikým nechcelo kamará­tiť, aj Oldo Tkáčik z Bánoviec nad Bebravou bol pre ňu len takým blázonkom. Ale Barborka pôsobila na všetkých ako totálne profesionálna čašníčka. Prevádzkarka Art cafe Sa­mantha to dobre tušila.

Fajky
Doktor Óbert prišiel do Štiav­nice, lebo sa zaujímal o fajky. To v prvom rade. Aj keď nikdy v živo­te nefajčil, dokonca bojoval proti fajčiarom na fakulte, kde učil. Chcel dať zakázať pred vchodmi do budovy rozmiestňovať plecho­vé popolníky. Ale neuspel, lebo rektor školy, dokonca aj dekani a dekanka fajčili. Všetci. Ale nakoniec, ako sem dorazil, na fajky zabudol. Všeličo iné ho zau­jalo. Ani nebol typickým doktorom, presnejšie povedané, žiadnym leká­rom, ale doktorom umenia. Divadel­ného. Všetko z jeho strany z gruntu nepraktické. Kedysi túžil precestovať celý svet, iste, že nestihol, veď musel chodiť do roboty a keď chodíte do roboty, tak nikam nejdete. A keď cestujete, tak cestujete a nerobíte. A doktor Óbert bol z tých, ktorý dokázal zarábať peniažky výlučne len prácou. Žiadne špekulovanie, vymýšľanie a už žiadnym spôsobom kradnutie mu nebolo vlastné. Rád sa prechádzal. Hneď si v Štiavnici obľúbil Hornú, ale aj Dolnú ružovú ulicu, Bottovu a páčila sa mu aj lesná cesta na tajch Rozgrund. Heslo dňa: Čo do teba na cestách cinkne, to akoby z tebe kulo iného chasníka. Ale svet sa mu zrazu absolút­ne zmenil, keď zbadal naspodku Trojičného námestia pod sochami Kvetu Dittrichovú, herečku z Bra­tislavy, bol do nej kedysi zaľúbený. Isteže, ona o tom ani len netušila, bola to z jeho strany čistokrvná platónia, ale za to hlbočízna. Áno, keď ju uvidel, akoby mal na dlani celý svet, prostredníctvom tohoto obrazu sa zrazu naplnil jeho sen o cestovaní. Už sa nemusel nikam terigať. V tejto chvíli je pre neho Banská Štiavnica, v prenesenom význame, celým svetom. Veď sa tu už aj všeličo udialo.

Zázrak vzniku Štiavnice
Táto lesná pahorkatinová dolinka vznikala pomerne dobrodružne. Zemeguľa si povedala, že nachvíľu si z nej urobí nozdru rozdivočeného draka a vyfúkne striebristú miazgu na svoj povrch práve tu. Bola to taká svojská melódia, akú by neskomponoval pán Ludvig van Beethoven, aj keby chcel byť akokoľvek osudový. Potom sa tá miazga usadila. Všetko sa upokojilo, zafúkal vánok a popri­krýval miazgu hlinou. Vánok fúkal a fúkal, až tú miazgu načisto zafú­kal. Striebristé a zlaté pavučiny sa o veľa rokov museli objaviť.

Cesta za snom
Ale o tom azda neskôr, lebo teraz je dôležitejšie, že doktor Óbert stratil Kvetu Dittrichovú z dohľadu. Videl plné Trojičné námestie ľudí, turistov zo všetkých možných sve­tadielov, ale ju nikde. Spomenul si, ako v Národnom divadle hrala pred rokmi lady Macbeth, Janu z Arcu, ale aj hrdinskú antičku Antigonu. Chodil sa na tie predstavenia po­zerať kvôli nej. Šialeným tempom písal recenzie. Vznikalo ich pod jeho perom toľko, že ich noviny a časo­pisy nestačili vydávať. Skoro každá bola veľmi kritická voči režisérovi, scénografovi, znosil často pod čiernu zem aj Kvetiných kolegov, her­cov, niekedy si urobil posmech aj z autora, akože, nešikovný a falošný Shakespeare, alebo kompozične nepresný Sofokles, ktorému na kaž­dej tretej strane pokrivkáva tempo a Henrik Ibsen ani nemal začať písať, možno by bol z neho lepší automechanik ako dramatik. Ale na záver každej recenzie bolo napísané niečo v tom zmysle, že chvalabohu, že naša zem nesie na svojom chrbte ešte také osobnosti, pýchy javisko­vého umenia, ako je Kveta Dittrichová, ktorá vždy všetko zachráni, svojím bravúrnym talentovaným hereckým výkonom vyrobí z pod­priemernej divadelnej inscenácie zážitok roka, vďakabohu za takéto ženy, osobnosti.

Životná zmena plánov
Kveta Dittrichová sa teda doktoro­vi Óbertovi stratila v dave. Úkaz, ktorý je z pohľadu pána divadelného vedca neprijateľný. Kveta Dittrichová nemôže zapadnúť v dave, ona s davom nemá vôbec nič spoločné. Ona je ona. Pán doktor sa rozhodol, že sa v Banskej Štiavnici ubytuje a bude Kvetu Dittrichovú hľadať, čakať, bude na ňu striehnuť. A áno, prihovorí sa jej, osloví, keď ju stretne, lebo určite stretne. Vymyslí si, že o nej píše knihu. S názvom ,,Perla divadelného javiska, drahokam herectva”. Napokon, veď tú knihu môže naozaj reálne písať. Heslo niektorého z dní: Keď vytrháš v botanickej záhrade burinu, nemysli si, že ťa za to Štiavničania musia nutne obsypať kvetmi. Doktor Óbert robí čosi nezvyčajné – kráča do kopca. Áno, v Banskej Štiavnici sú samé kopce. Aj vo svojom príbytku, keď chcete prejsť z pracovne do knižnice, musíte ísť hore vrchom, alebo dolu vrchom. Aj sa pokojne môžete zadýchať, keď si chcete zobrať z knižnice vo svojom príbytku nejaký slovník či slovníček. Niekedy si to aj rozmyslíte, či je potrebné, aby ste sa v ňom pohrabali. Niekedy sa aj v samotnej pamäti vynoria tie výrazy, synony­má, antonymá, definície, ktoré v danej chvíli potrebujete k svojej práci, k bádaniu, hľadaniu, alebo len planému rozjímaniu. Myšlienka minúty: Nie všetka múd­rosť len z písačiek môže vychádzať, môže aj z bezprostrednej empírie. Doktor Óbert kráča k lavičke na ceste na Rosniarky. Domnieva sa, že Kveta Dittrichová môže každý deň chodiť do prírody na turistiku. Dobrá herečka musí mať svoje telo v dobrej fyzickej kondícii, je dôležité, aby mala patričnú silu, pevnú bránicu, aby vedela narábať s dychom a byť schopná v jednom ťahu vypovedať tie jamby, trocheje, či zložité šejkspírovské blankversy. Heslo danej chvíle: Môžeš sa motať po horách, koľko chceš, aj tak ten svet poriadne nezmontuješ. Možno. Asi. Doktorovi povievajú vlasy. Nie je to žiadna veľká štica, je to len nepárny počet zopár vlasov, ale usilovne povievajú, lebo z Malé­ho Šobova na Veľký veje bočný vietor. Doktor divadelných vied prichádza k lavičke. Je ubolený. Nie z priamej bolesti, ale z nedostatku kyslíka v pľúcach. Nevládze, ale stojí mu to všetko za to. Dúfa, že Kvetu Dittrichovú prekvapí, keď ona bude vztyčovať svoju rodinnú vlajku na Paradajse. Zatlieska, zagratuluje jej. Možno sa neovládne a pán doktor ju vrelo objíme, ako by ju objal Jean-Paul Belmondo v nejakom zo svojich cestovateľských filmov, napríklad v Riu de Jainero. V takejto situácii to nebude až také nepatričné.

text: Laco Kerata

Najnovšie články

Archív

Kategórie článkov

2019-08-19T09:43:15+02:00