Paleta koncertov a podujatí dejúcich sa v Banskej Štiavnici je tento rok mimoriadne pestrá. Takmer každý deň sa tu dejú workshopy, autorské čítania, výstavy a iné kultúrne aktivity navštevované turistami i miestnymi. Už dávno tu ale nebolo niečo také éterické a vskutku komorne magické, ako zvuková performance poľskej autorky Zorky Wollny a jej tímu miestnych dám.
Návrh zúčastniť sa bol dostupný pre kohokoľvek, no jej ansámbel sa nakoniec poskladal z trinástich prevažne Štiavničaniek: Aëla Hasbach, Barbora Frenová, Ester Gašparová, Janka Krippnerová, Karma Hasbach, Lea Hrnčiríková, Lívia Oláhová, Lucia Tkáčová, Marína Kuhnová, Sandra Kuhnová, Zuzana Bodnárová, Zuzana Ligeti a Zuzana Patkošová. Tím ešte neznámeho potenciálu sa dal do cvičenia, skúšania a modelovania svojho hlasového prejavu. Skúšanie prebiehalo dvakrát do týždňa, dobre poslúžil pripravovaný priestor Klub Rubigall (ktorý je LAB ARTom Mesta kultúry).
Štvrtého mája prišiel veľký deň premiéry a skupina dvadsiatich divákov sa vydala po stopách baníkov do starej štôlne Bartolomej. Zamestnanci skanzenu im na hlavy upevnili žlté helmy a telá zahalili do zelených plášťov. Skupinka odhodlaných návštevníkov dostala od organizátorov pokyn zotrvať v podzemí po celý čas v úplnej tichosti, aby nenarušili ticho a éteričnosť miesta, kam smerujú. Mlčanlivá cesta naprieč chodbami ozvučenými krokmi a schodiskami trvala malú chvíľu. Nakoniec skupina dorazila na miesto obývané ženskými sochami, nehybne stojacimi v štôlni ako stalagmity, ktoré však po usadení poslucháčov ožili. V tom momente, keď boli oči publika zatvorené, uši sústredené a srdcia zastavené, vtedy sa akoby z útrob opustenej štôlne vyniesol prvý zvuk. Spočiatku pradivý pocit vody kvapkajúcej na helmy a ničím nerušené ticho sa po pár momentoch zmenilo na niečo nevídané. Do dvadsiatky párov uší sa začali vlievať ženské hlasy rôznych hrúbok a dĺžok, no nebol to obyčajný spev. Žiadne vokály a rytmické melódie, ale piskoty netopierov, šepoty pradávnych príbehov, smiechoty škriatkov, kvapčanie ľadovej vody, šušťanie sviežeho machu, vŕzganie hrdzavých želiez, štipľavé zaklínania bosoriek, nežné ženské slová a ďalšie výjavy vytvorené podzemnými dámami vytvorili symfóniu, ktorá mňa ako jedného z poslucháčov takmer príjemne uspala i poslala do sveta baníckych mýtov a rozprávok, čo tipujem, že Zorka Wollny presne aj chcela.
Táto netradične čerstvá kakofónia, vychádzajúca zo samotného srdca baníckeho sveta ukrytého pod zemou, trvala dvadsať minút, no ubehla tak sviežo a hladko, že chlad a mrazivé kvapkanie vody mi prestalo prekážať, priam sa stali súčasťou vystúpenia a my sme sa iba nechali obmývať Tichým prílivom. Tým prílivom, ktorého silu prežijete len vtedy, keď zavriete oči, otvoríte srdce a budete vnímať to, čo vám v bežnom svete plnom stresu uniká.
Šimon Patkoš