Študenti Gymnázia A. Kmeťa odviedli kusisko práce a v súvislosti s aktivitami Mesta kultúry 2019 pod vedením učiteľa dejepisu Mgr. Mirona Breznoščáka doslova dolovali cenné spomienky od tých skôr narodených.
Mladí ľudia síce nie sú pamätníci udalostí a dejov odohrávajúcich sa v príbehu banskoštiavnickej kaldery, ale dokázali oživiť a zaznamenať spomienky svojich starých rodičov, príbuzných, známych a neznámych, ktorí si na doby minulé určite radi zaspomínali. Precítili takto pocit spolupatričnosti a výrazným spôsobom obohatili archív mesta v rámci projektu Rodinné striebro, v ktorom uchovávame čriepky toho skoro zabudnutého. Dve otázky sme položili aj tímlídrovi tejto aktivity Mironovi Breznoščákovi.
Ako sa študenti zhostili roly redaktorov pri zbieraní materiálu?
Popravde: nasilu. Keď sme boli ako učitelia oslovení, tušili sme, že motivovať mladých bude náročné. Ja som zvolil trochu radikálny postup – vypracovanie dotazníka dostali študenti ako známkovanú úlohu na dejepise. Vysvetlili sme im cieľ, formu a postup celej aktivity tak, aby študenti videli pozitívnu stránku. Po počiatočnej nespokojnosti, že sme ich vytrhli z komfortnej zóny, nastal obrat, keď videli, že sa im snažíme aktívne pomôcť napríklad s hľadaním respondentov. A tak sa napokon do procesu zapojila celá škola. Študenti na našej škole väčšinou nie sú Štiavničania, a preto sa im naozaj ťažko hľadali ochotní pamätníci. Veľmi nám pomohli sociálne siete, rodičia, členovia klubu dôchodcov a iní, ktorí nám posúvali kontakty na ľudí, čo svoje príbehy radi vyrozprávali. Postupne sme zozbierali viac ako 300 dotazníkov. Aktivitu budeme znovu opakovať a študentom teraz dáme možnosť vyspovedať aj ich vlastných starých rodičov v Honte, Tekove, Novohrade či na Hornej Nitre.
Podľa toho, ako si to vnímal, čo študentom takáto skúsenosť dala? Boli nejaké odozvy z ich strany?
Nakoniec bola väčšina spokojná. A nielen preto, že sa naučili niečo o nedávnych dejinách. Mnohí sa prvýkrát dozvedeli niečo o minulosti svojich starých rodičov. Získali aj nové zručnosti a svojím záujmom sa v podstate poďakovali starším za ich ochotu. Začal sa im takto vytvárať obraz minulosti a vedomie, že nie je všetko len čierno-biele a že ľudí treba počúvať. Zistili, že to malo význam aj pre nich osobne. Bola radosť ich sledovať, keď prišli celí natešení, že to bolo zaujímavé, rozhovor bol na dve hodiny, získali aj fotografi e, alebo ich niekto pohostil koláčikom.
Na pozadie tohto výskumu sme sa opýtali Zuzany Denkovej zo Slovenského banského múzea.
Ako partner projektu Mesto kultúry sme pomáhali učiteľom a študentom pri realizácii výskumu. Pripravili sme dotazníky na rôzne témy, ktoré uľahčovali študentom prácu v teréne a Mirona sme inštruovali po metodickej stránke, z hľadiska legislatívnych usmernení a podobne. Máme tiež záujem zaradiť zhromaždený materiál do archívu múzea. Aktuálne sa spomienky ľudí selektujú, spracovávajú a pripravujú na rôzne typy prezentácií. Teraz sa napríklad pracuje na aplikácii Rodinné striebro na vybrané témy. Chcela by som sa na tomto mieste poďakovať Mironovi Breznoščákovi za jeho iniciatívnosť. Mladým redaktorom a všetkým, ktorí udržiavajú spomienky živé, ďakujeme a prajeme veľa tvorivých podnetov a dobrých pocitov pri ich zaznamenávaní.
Hubert Hilbert