Posledný piatkový podvečer v októbri sa v opustených priestoroch bývalej strojovne na Zigmund šachte snúbila slávna banícka história s realitou prítomnosti. Trojica mladých umelkýň z Brna – Comunite Fresca – v zložení Dana Balážová, Markéta Filipová, Marie Štindlová, uvádzala vernisáž svojho diela, ktoré sa rodilo vo vrstvách času, a to doslovne. Čo toto stretnutie prinieslo?
Neobvyklá atmosféra, ktorú tento industriálny priestor ešte určite nezažil, bola umocnená jesenným počasím exteriéru a blikotaním sviečok vo vnútri tejto otvorenej dočasnej galérie a s postupujúcim súmrakom sa stávala zreteľnejšou a magickejšou.
Po naplnení miestnosti záujemcami o tento druh umenia a otváracom príhovore Svätopluka Mikytu a Zuzany Bodnárovej, organizátorov programu EDU AIR Mesta kultúry, sme sa z úst umelkýň dozvedeli, že dlho hľadali v Banskej Štiavnici priestor, ktorý by nemal žiadne obmedzenia limitujúce víziu ich tvorivej práce a umelecko-technologických postupov. „Tento priestor nám nakoniec toto všetko umožnil. Mohli sme viac experimentovať a uskutočniť niečo, čo sme ešte nerobili, pracovať s rôznymi vrstvami pôvodných omietok, nanášať nové, vyškrabávať a kombinovať rôzne postupy,“ spomenula vo svojej úvodnej reči Danka. Ako prichádzali podnety, opýtal som sa Danky pri jednej freske s motívom farebnej špirály, ktorá upútala moju pozornosť. „Na jednej strane nás oslovovala pôvodná omietka s možnými motívmi, na druhej strane sme sem prišli aj s vlastnými predstavami, ktoré sme si navrhli v ateliéri. Ale stalo sa aj to, že predstava sa na základe reality modifikovala podľa toho, ako to s omietkou ladilo.“
„Robili sme vlastne takú lyrickú abstrakciu, používali realitu a rôzne ilustratívne prvky. Museli sme si všetko najskôr dobre vykomunikovať, každá máme svoj názor, ale robíme spoločne, aby sme boli všetky spokojné. Pracovali sme najmä zo zemitými farbami, aj keď sme zvyknuté používať pestrejšie farby. Priestor a atmosféra nás vyladili inak – museli sme potlačiť naše maliarske egá. Ako povedala aj Zuzka v úvode, toto prostredie nás naučilo veľa, za čo jej a Sväťovi všetky srdečne ďakujeme,“ skonštatovala Marie.
Nedalo mi neopýtať sa dievčaťa, ktoré stálo nablízku a s iskričkami v očiach obzeralo omietky. S úsmevom sa vyznala z pocitov. „Je to celé magické, tie sviečky tomu dodávajú osobitú atmosféru. Ja tiež študujem reštaurátorstvo omietok a štukovej výstavby tu v Štiavnici na strednej škole. Z tých omietok a obrazových vrstiev cítim energiu, každá na mňa vplýva inak.“
Provizórna galéria bývalej strojovne zmení s odstupom času svoju funkciu a šat. Pani Bodnárová sa v závere poďakovala Tomášovi Lazarovi za sprístupnenie tohto priestoru, aktérkam za ich prácu a všetkým zainteresovaným za podporu.
Hubert Hilbert