Spomienky Jána Sedileka, alias Hymyho, na diskotéky z dôb ne-dávno minulých

Hymy, mnohí ťa poznáme ako jedného z priekopníkov sveta diskoték v Banskej Štiavnici a v blízkom okolí, človeka, ktorého v časoch, na ktoré budeme spomínať, poznal nielen každý tínejdžer. Určite toho bolo veľa, čo si prežil a  na čo všetko by si mohol spomínať, ale skúsme sprítomniť to podstatné z „čias Hymyho“..

Aké boli tvoje začiatky ako dídžeja?

Ako sa to vlastne udialo, že som vôbec vstúpil do tejto extrovertnej role disdžokeja? To je úplná  záhada aj pre mňa, lebo ja som bol absolútny introvert. Bál som sa  ísť aj nakúpiť, mama mi napísala na lístok, a keď niečo nemali, tak som bol zrútený, lebo som nebol schopný si to pýtať, ale potom som si v poslednom ročníku ZDŠ kúpil kotúčový magnetofón, začal som zháňať muziku a chodiť na diskotéky.

Začalo to v roku 1975 . Svoju prvú diskotéku som robil, keď som bol prvák na gymnáziu. Vtedajší DJ sa nejako spoločensky unavil a zrazu uprostred diskotéky,  nikto nevedel čo ďalej, tak som tam prišiel, a niečo tam púšťal, to sa vtedy ešte púšťalo z pások. Ani som nevedel, čo pustiť. Pre predstavu, keby som dnes púšťal ľudom to, na čo sa vtedy tancovalo, tak by ľudia  v „hrôze a zdesení“ utekali (napríklad Dep Purple, Slade, Who, Led Zeppelin..). To bola vtedy tanečná hudba, lebo disko prišlo až v roku 1977.

Prvé súvislejšie diskotéky som začal robil niekedy v rokoch 1978-79, keď ešte v Plete, v tamojšom závodnom klube ROH kde vtedy hrával nestor štiavnických diskoték, legendárny Marcel Ličko, ktorý mi vždy  v rámci svojej diskotéky dal hodinový blok, kde som  mohol hrať, čo som chcel. Ľudia si na mňa časom zvykli a postupne som  po Marcelovi prevzal  aj túto pomyselnú štafetu.

Kedy si to začal brať už „profesionálnejšie“. Ako pokračoval Tvoj hudobný príbeh?

Profesia DJ-a  vtedy nebola oficiálna,  aby sa vraj nešírila západná propaganda. Volalo sa to vtedy „ohlasovateľ reprodukovanej hudby zo záznamu“. V 80. rokoch 20. st. sme museli chodiť na tzv. prehrávky. Tu sa musím pochváliť, lebo v roku 1981 som bol prvýkrát na prehrávkach v Bratislave a stal som sa prvým DJom v regióne s licenciou Slovkoncertu (Slovenská umelecká agentúra),  ktorý vtedy mohol vykonávať túto činnosť v rámci celého Slovenska. V hodnotiacej komisii vtedy boli známe mená, ako Pavol Hamel, Fero Hora, iní. Jeden vtedy známy herec sa ma tam opýtal, že skadeže som prišiel? Keď počul, že zo Štiavnice, tak sa len opýtal a to je kde?

Aká bola atmosféra na diskotékach tej doby?

Vtedy to bolo úplne iné ako teraz. Keď som hrali ešte v starom kine, spolu so živou kapelou,  s vtedy veľmi populárnymi Rákajovcami, tak tam prišlo aj 600 ľudí. Keď som hral  napr. v Plete, tak ešte aj von posedávali ľudia, čo sa dovnútra nezmestili. Nestávalo sa, že prišlo menej ako 250-300 ľudí. Asi v 1987 roku som usporiadal prvú tzv. „diskorámu“ na dvore Baníckej školy. Bolo tam postavené pódium, na ktorom vtedy vystupoval napr.  aj Vidiek, Team, iné známe kapely. Začalo sa o 17h a hralo do 23 h.  Partia zo Zvolena  z divadla priniesla 2 Ávie plné aparatúry, a keď sme  „vypeckovali“ 3 m vysoké bedne, tak to bolo počuť  až na stanicu. Na tom dvore mohlo vtedy byť aj cez 1000 ľudí. To bol taký prvý diskofestival v Štiavnici, a asi   aj posledný. Na gymnáziu v telocvični sme organizovali diskotéku vždy pod nejakou zámienkou, lebo v tej dobe to bolo všetko brané ako západný vplyv. Každý doniesol čo mohol. Napr.  Marián Gregorík prišiel s legendárnym zosilovačom Tesla mono 30, brodiac sa pol metrovým závejom z Hornej Resly. Z Baníckej školy sme mali požičané dva reproduktory, niekto doniesol mikrofón… Toto nás vtedy spájalo. Bolo to pre nás vzácne. Nám by bolo aj stačilo, keby sme si pustili v strede telocvične magnetofón. Vtedy neboli žiadne bufety, nič sa nepilo, vonku nejaká tá fľaška bola, ale hlavne to bolo o muzike.  Pamätám si, že som mal od Umberta Tozziho hit Glória, tak  zo Zvolena chodila partia v nedeľu do Štiavnice, aby si ho vypočuli, lebo nikto v okolí tento singel nemal.

Ako si prežíval tieto okamžiky ty osobne?

To bol vtedy taký kult osobnosti. Keď som išiel  napríklad po ulici a na chodníku stáli dievčatá, tak spozorneli. Nedali sa vtedy robiť ešte „selfíčka“, ale bol to veľmi príjemný pocit. Vtedy som si užil svojich 15 minút slávy.  Keď som hrával v PKO v Banskej Bystrici, tak sa hovorilo, že: „ Ideme na Štiavničana“.

Prezraď nám nejaké príbehy, alebo „pikošky“ z tvojho dídžejského sveta.

V Krnišove som bol raz hrať takú hodovú zábavu, a bolo  to tam ako z hororu, bola tma, nikde nikto. na dome  sa otvorilo  také okienko, vystrčila sa teta s lampášom. A my sme sa opýtali na kultúrny dom. Tak nás usmernila slovami: „ No tam, šuhajko za rohom a oni prídu všetcia, nebojte sa.“ Potom sa začali schádzať ľudia, niesli si demižóny, pálenku, pivo, klobásky, koláče a my sme hrali ľudovky a prekladali to s Depeche Mode a pod. Niektorí boli aj v krojoch a nikto neriešil  čo sa hrá. Hlavne že bola zábava.  Keď potom ešte doviezli partiu mládencov na traktore so senným vozom  z Devičia, tak to nabralo tú pravú atmosféru.  Vtedy sme hrali skoro permanentne rock a funky ale sem tam aj disco. Keď som bol hrať v nemenovanej obci,  prišli mládenci a povedali mi: “A keď nemáš Boney M, ani nevybaľuj“.

A ešte k tým prehrávkam sa viaže jedna zaujímavá príhoda. Vtedy nebolo veľa áut. Kamarát mal auto Fiat 128 combi, ale  garáž bola zapadnutá snehom, tak som v nedeľu na diskotéke vyhlásil, že v utorok musím ísť  na prehrávky.  Poprosil som ich, aby mi prišli pomôcť s odhadzovaním snehu. Prišlo asi  26 ľudí a odhadzovali sneh, aby Hymy mohol ísť na prehrávky, aby mohli diskotéky pokračovať. Ľudom na tom vtedy záležalo.  A potom v 90 rokoch,  ako keby uťalo.  Dá sa to parafrázovať slovami,  ako spieva Modus v ich skladbe:“.. skončili sme ako éra platní“, prišli CD-čka, „pálenice“  každý už bol „púšťač“, prišli efekty, svetlá. Voľakedy nebolo treba žiadne svetlo, bol jeden transformátor na vláčik, nejaký majáčik a to bol vrchol efektov.  Policajti chodili kontrolovať, a kto mal modré majáky, tak musel doložiť, odkiaľ ich má, lebo modré boli z policajných áut. Kto ich mal, bol najväčší „čávo“. Červené sa „zháňali“ z posýpacích áut, po tých tak nešli. A efekty?  Neboli žiadne špeciálny „dymy“. A najväčší  vrchol efektu bol stroboskop.

Kde všade sa v Štiavnici hrávalo a poznali Hymyho aj niekde inde?

Ťažko takto všetko „spočítať“. Okrem toho, čo som už spomínal, tak sa hrávalo na piatok  na Podsitnianskej. Vtedy sa celý internát z Povrazníka dal do pohybu. Všetci študenti vtedy buď ostali, alebo išli domov až v sobotu. Časom  sme to presunuli do tzv. Bieleho domu, kde bolo vtedy riaditeľstvo Rudných baní. V nedeľu som hrával  v Plete. Hrávalo sa aj v Grande, vždy stredu a sobotu. Pre hotelových hostí. O 20 h sa otváralo a do 00.30h bola produkcia. V sobotu až do 2.30 h, to tam bolo  niekedy poriadne „peklo“, keď bol plný hotel, najmä cez Salamandrový sprievod a pod. Málokto vie, že som prvých 7 ročníkov hrával na Kremnických gagoch, vždy po pohári improvizácie bola diskotéka „so Štiavničanom“ v kultúrnom dome. Ďalšie 4 roky som tam chodil hrávať na Silvestra Hralo sa aj vo  Vinárni , tak sa volala vtedy reštaurácia Gallery na Trojici, tam bolo tiež veľa zážitkov.  Oficiálne som skončil túto „kariéru DJa“ na Silvestra v roku 1991, kedy som si  už povedal, že stačí. Nemal som absolútne žiadne voľno, po večeroch diskotéky a samozrejme som bol „popri“ tom aj zamestnaný. Áno, bol som „populárny“, ale malo to aj svoju odvrátenú stranu.

Ako žije „Hymy“ v post-roli disdžokeja v súčasnosti?

Hudbe sa ešte trošku venujem, keď ma zavolajú, rád zahrám niekde nejakú „oldies“ vo Zvolene alebo v Banskej Bystrici. V Štiavnici hrávam málo.  Odpočívam a spomínam na to, ako „bolo dobre , ale dávno“.  Chýba mi tá atmosféra a odozva publika. Keď začínala diskotéka  o 18h, tak o 18.05 h tam bolo 350 ľudí a o 18.08 h sa tancovalo. To hovorí za všetko.

Prvé oldiesky v Štiavnici  som začal hrávať okolo roku 2000, ešte v podniku 64, a  tam ozaj chodili tí ľudia, ktorí zažili 80-e roky. Keď chodím hrávať do Zvolena, prídu tam  tí, čo poznali zvolenských DJov, a je to pre mňa česť, že ma tam pozývajú, „aby sme si spolu zaspomínali na časy , keď ešte na diskotékach bolo dobre a hral sa bigbít“ J

Ďakujeme Hymy za priblíženie tohto, mnohým ne-známeho obdobia diskoték v našom meste.

Zapísal a spracoval   H. Hilbert

Najnovšie články

Archív

Kategórie článkov

2019-11-05T08:57:09+01:00