Do divadla s Ladislavom Welwardom
Pán Welward, ako si spomínate na obdobie od júla 1942 do augusta 1944, keď si Anna Franková písala svoj denník?
Bolo to mimoriadne ťažké a tragické obdobie – pre mňa, pre moju rodinu aj pre ostatných ľudí mojej komunity. Ja som sa sčasti schovával v jednej pivnici v Banskej Štiavnici a v roku 1944 som sa dostal do koncentračného tábora v Dubnici nad Váhom, kde som bol do konca vojny. Nebol to tábor pre Židov, ale tábor pre Cigáňov v Dubnici nad Váhom. Nebol to teda likvidačný tábor a to mi čiastočne zachránilo život. Ale podmienky tam boli veľmi ťažké a zomieralo sa tam tak isto ako v iných táboroch.
Prečo je dôležité spomínať na príbehy, ako je ten váš, alebo ako je príbeh Anny Frankovej?
Pretože ľudia ľahko zabúdajú. A potom to využívajú tí, ktorí majú nekalé úmysly, nie sú ľudskí, nemajú morálku a nedodržujú práva. A to vedie k diktatúram, k neobmedzenej moci a k zabíjaniu, aké bolo za holokaustu.
Aký význam má podľa vás umelecké spracovanie takýchto príbehov?
Má to veľký význam, najmä keď sa vám podarí osloviť mládež. Anna Franková je toho príkladom: Keď ukážete, ako mladé dievča postupne strácalo nádej na svoj život, až ju nakoniec úplne stratilo, je to memento nielen pre mladých, ale aj pre tých starších, že by mali byť opatrní voči škodlivým teóriám a názorom, ktoré vedú k tomu, že sa obdobie holokaustu neberie vážne. Veľmi si vážim ľudí, ktorí sa tomuto obdobiu venujú – napríklad píšu divadelné hry, alebo zbierajú kultúrne spomienky. Pretože spomienky na minulosť sú veľmi dôležité aj pre budúcnosť. Aby sa nestávalo, že sa do popredia dostanú ľudia, ktorí si nevážia ľudí a ľudskosť.
Pán Welward, pozývame vás 26. januára do Kultúrneho centra na Annu Frankovú. Prídete?
Áno, ďakujem, veľmi rád prídem.
Na toto divadelné predstavenie Anna Franková pozývame aj vás.