Rozhovor so Slavomírou Ondrušovou: Kontakt a tvorba za sklom

Od začiatku novembra mali okoloidúci možnosť osobne sa stretnúť a porozprávať so Slavomírou Ondrušovou – rezidentkou projektu EDU AIR – a zapojiť sa do jej tvorivého procesu v dočasnom Mestskom ateliéri kresby, ktorého výklady sa menili na galériu s priamym kontaktom s divákom a ulicou.

Ako sa vám pracovalo v tomto netradičnom ateliéri, dá sa povedať, za sklom?

Pracovalo sa mi veľmi dobre. Mala som k dispozícii veľkorysý priestor v centre Štiavnice s tromi presklenými výkladmi. Priestranný ateliér podporil moje uvažovanie o mierke objektov. V tomto priestore som začala uvažovať vo väčších rozmeroch, pozorovala som  taktiež svoje telo a myseľ pri tvorbe, aké mám zvyky, kde kedy pracujem, či sedím za stolom na stoličke, alebo čupím pri papieri, chodím okolo kresieb a premýšľam… Čo sa týka obsahu, ovplyvňovali ma skôr vnútorné procesy – moje reakcie na vonkajšie okolnosti a situácie, ktoré sa mi diali počas rezidencie.

Ako reagovali ľudia, ktorí si vás všimli z ulice? Vstúpili do vášho priestoru?

Tento moment bolo pre mňa zaujímavé pozorovať. Ľudia, zvyknutí, že v takýchto lokalitách a priestoroch sa nachádzajú prevádzky s občerstvením, suvenírmi, kávou, odrazu zbadali, že tam niekto niečo neidentifikovateľné robí. Vytrhlo ich to z automatickej chôdze mestom, ktoré poznajú, a na chvíľu sa ocitli akoby na inom mieste a čase. Niektorí sa len obzreli, začudovali a išli ďalej, iní sa aj zastavili a chvíľu nakúkali, ďalší boli odvážnejší a vošli dnu. Niektorí ostali dlhšie, debatovali sme o tom, čomu sa venujem a prečo, niektorí mi hovorili, že sami kreslia. Mám pocit, že komunikáciou a rozhovormi sa kresba a umenie dostávali viac k ľuďom a naopak, ja som mala možnosť počuť názory ľudí, ktorí do galérie alebo priamo do ateliéru umelca bežne nechodia.

V priebehu rezidenčného pobytu ste viedli aj dva workshopy. Čo ponúkali a aké sú vaše pocity a dojmy z ich priebehu a výsledkov?

Dva workshopy pre dospelých s názvom Nebáť sa kresby boli určené pre kohokoľvek, kto si chcel vyskúšať kresliť inak. Účastníkom som ponúkla sériu kresliarskych cvičení, ktoré pomáhajú odbúrať časom nadobudnuté predsudky, ktoré väčšinou máme voči kresleniu a kresbe zo školy, z okolia. Hovoríme si o tom, ako kresba funguje, ako je prepojená s videním, sústredením a motorikou a ako veľmi sme limitovaní tým, ako si myslíme, že by mala kresba vyzerať. Snažím sa účastníkov priviesť k tomu, aby sa uvoľnili a nebáli sa kresliť. Myslím, že vládla veľmi dobrá atmosféra a ľudia si odniesli pozitívnu skúsenosť z tvorivosti. To je dôležité, nielen ak chcú rozvíjať kreslenie ďalej, ale aj do bežného života – nebáť sa kreatívne myslieť a pozorovať svet iným spôsobom.

Vo štvrtok 28. 11. v Otvorenom ateliéri nám Slavomíra predstavila svoju kresbu, ktorá vznikla v Štiavnici, a naznačila ďalšie plány.

V Štiavnici som pracovala na kresbách na papieri a objektoch z viazacieho drôtu. Motívom sú medziľudské vzťahy, vnútorné dialógy a momenty zvládania prílišnej záťaže. Veľmi ma zaujíma jednoduchosť a zároveň mnohoznačnosť čiary. Čo ma na tom zaujíma, je, ako na nás vplýva čiara v priestore, keď má fyzický charakter – keď napríklad „stojí“ a neleží na papieri. Ak všetko dobre pôjde, rada by som zvečnila jeden z mojich vytvorených objektov do rozmeru inštalácie vo verejnom priestore. Momentálne premýšľame nad vhodnou realizáciou a nad miestom. Do Štiavnice sa určite preto ešte budem vracať. A rada.

Ďakujeme za rozhovor a držíme palce.

Hubert Hilbert

Najnovšie články

Archív

Kategórie článkov

2020-01-03T09:35:53+01:00