Na dojmy z podujatia, spolu s ďalšími otázkami sme sa opýtali aj vybraných tvorcov programu:
Jana Mikitková, režisérka a dramaturgička Festivalu AMPLIÓN, Ansámbel nepravidelného divadla n.o.
Pani Mikitková, ako vznikal námet na podujatie a čo bolo pre Vás najdôležitejšie pri tvorbe scenára a réžie podujatia.
Najdôležitejšie i najťažšie pre nás ako tvorcov bolo nájsť dramaturgicko-režijný kľúč, ktorým by sme Štiavničanom priblížili myšlienku celého projektu. Hľadali sme spôsob ako ukázať, že miestni ľudia budú po celý rok Mesta kultúry 2019 zdrojom námetov pre prácu umelcov. Preto sme vyzvali lídrov jednotlivých mestských komunít (baníkov, pletárov, študentov, ale aj rómov, služby, a pod.), aby hľadali svoje rodinné striebra a prišli nám ich verejne predstaviť. Napadol nás princíp burzy, akurát naopak. Aby v hlavných úlohách boli Štiavničania, ktorí predávajú svoje poklady a umelci od nich „nakupujú“. Na kultúrnej burze sa tak diváci programu Rodinné striebro mohli dozvedieť, ako sa aj ich príbeh, miesto či osobnosť môže pretaviť do umenia, na ktoré sa neskôr, veríme, prídu pozrieť. Chceli sme pripraviť večer, počas ktorého by sa miestni aj umelci cítili ako jedna rodina doma v obývačke.
Ako sa Vám v prípravách spolupracovalo s našim podporným tímom?
V procese náročných príprav sme v relatívne krátkom čase potrebovali akútnu pomoc. Prekonávali sme rôzne prekážky, pracovali aj cez vianočné sviatky a na Silvestra. Vždy nás preto nesmierne povzbudilo, keď sa našiel človek, ktorý nám ochotne a nasadene, často aj nad rámec svojej pracovnej doby či osobných povinností, pomohol. Takých ľudí sme stretli veľa a vďaka nim máme nielen vzácne zážitky, ale vznikli aj nové priateľstvá a spolupráce. Či už to bol pán Ladziansky st., ktorý sa s radosťou zhostil postavy historického fotografa jemu vlastným, šarmantným spôsobom alebo pani Petrikovičová, ktorá dorábala kostýmy verné fotografii, ktorú sme odhaľovali na Trojici. Ale aj mnohí ďalší obyvatelia, napr. Šárka Mináriková, Iveta Totkovičová, Jozef Bartko, Miroslav Bahna, Darina Kaníková či umelci, ako napríklad fotograf Lukáš Rohárik alebo Dodo Klimko a jeho muzikanti z kapely Almázia. Mená všetkých spolupracovníkov si mohli diváci prečítať v záverečných titulkoch, ktoré trvali hodnú chvíľu. Ešte raz všetkým ďakujeme.
Zažili sme neopakovateľný večer s výnimočným programom a so zasahujúcimi striebornými spomienkami a víziami. Ako ste to celé prežívali vy?
Program Rodinné striebro som prežívala už pomerne pokojne, ale v strehu. Keď režisér a jeho tím urobí v podmienkach, ktoré má, takmer všetko, čo môže, neostáva mu nič iné, len nechať večer v rukách božích. Potešilo ma, že na Námestie sv. Trojice prišlo toľko ľudí, že sme im mohli predstaviť tím, ktorí za projektom Mesto kultúry 2019 stojí, rovnako ako sme im mohli priblížiť vzácne slová pani Emílie Vášáryovej. Po programe sme spolu telefonovali, veľmi sa tešila z veľkej účasti Štiavničanov a je pripravená sprevádzať nás ako patrónka Mesta kultúry 2019 na podujatiach počas celého roka. Pre mňa ako režisérku bol, samozrejme, najzaujímavejší celý proces príprav. Bolo vzácne i trochu dobrodružné chodiť za štiavnickými osobnosťami aj s kamerou, počúvať ich príbehy či prezerať si ich rodinné fotografie. Máme silné zážitky z nakrúcania v aute, z výletu do bežne nedostupnej bane, z atmosféry pri výrobe svetrov, z prijatia v domácej obývačke, kde sme zažili aj videoprezentáciu na plátne ako v kine, ako aj z aktivít a nadšenia študentov a ich pedagógov. Máme pocit, že sme spoznali Štiavničanov veľmi otvorených, zdieľnych a láskavých.
Lujza Garajová-Schrameková, herečka, stand-up komička a speváčka
Ako sa Vám dnes moderovalo?
Priznávam sa, že som celý deň pociťovala trému. Robila som rozhovory s mnohými výnimočnými ľuďmi a nechcela som nič pokaziť. Pri prvých rytmoch deciek z bubeníckeho workshopu pod vedením Edyho Portellu tréma opadla a ja som si začala vychutnávať uvoľnenú atmosféru, ktorá na Trojičnom vznikla. Osobne som zažila so Štiavničanmi veľmi pekný večer.
Bolo dnešné moderovanie niečím iné ako to ostatné?
Nepovažujem sa za skúsenú moderátorku, takže veľmi nemám s čím porovnávať. Určite to bol pre mňa nezabudnuteľný večer. Najmä tým, že v publiku boli ľudia z rôznych prostredí, s rôznym vzťahom ku kultúre aj k mestu samotnému a napriek tomu sa nám to všetkým podarilo.
Aký je Váš vzťah ku Banskej Štiavnici?
Banská Štiavnica je pre mňa výnimočné mesto, všetkým čo k tomu patrí. Od volenia najschodnejšej prístupovej cesty počas zimy, cez schladenie sa v tajchoch počas leta až po mnohé nezabudnuteľné stretnutia s priateľmi v štiavnických uličkách a krčmičkách.
A aké je teda to Vaše osobné rodinné striebro
Celý život ma sprevádza neuveriteľné šťastie na ľudí v mojom okolí. Moju rodinu, priateľov aj mnohých kolegov spája humor a chuť usmievať sa na svet naokolo. Ak môže byť rodinným striebrom aj zmysel pre humor, chcem sa oň deliť s každým, kto má záujem.
Ivana Laučíková, režísérka animovaných filmov, producentka, pedagogička na FTF VŠMU.
Pani Laučíková, ako ste to celé vnímali vy?
Vedeli sme, že Štiavnica ukrýva desiatky zaujímavých osudov, silných osobností a vzácnych komunít, s ktorých príbehmi sa bude dať umelecky pracovať, a podujatie naozaj ponúklo bohatý, vrstevnatý obraz tohto rodinného striebra. Čo ma úprimne zaskočilo, bola všeobecná prajnosť, nadšenie a prežívanie výnimočnosti chvíle medzi divákmi aj účinkujúcimi, pričom diváci a účinkujúci boli vlastne jedno, boli to Štiavničania. Akoby duch komunity, o ktorom počúvame z čias Plety či Tabačky, mostom ponad desaťročia nanovo ožil medzi súčasníkmi. Myslím, že sme videli zárodok „novej identity“ a pre mňa bude cťou s ňou/pre ňu pracovať.
Podujatie Rodinné striebro – Otvorenie Mesta kultúry sa uskutočnilo 19.1.2019
Ďakujeme za rozhovory Hilbert