Banská Štiavnica a projekt Mesto kultúry 2019 sa môžu pýšiť ďalším úspechom prekračujúcim ich hranice. V rámci súťaže Roma Spirit, v kategórii Čin roka, bol nominovaný projekt Je to v nás a pesnička Čavore, ktorá počas neho vznikla. Odovzdávanie cien sa uskutočnilo 30. novembra v priestoroch Slovenského národného divadla a na slávnostnom galavečeri sa zúčastnili lektori projektu.
Roma Spirit je celoslovenská súťaž, do ktorej sú súťažiaci nominovaní verejnosťou. Nominovanými sa stávajú výnimočné osobnosti, organizácie a aktivity, ktoré prispievajú k eliminácii diskriminácie, k búraniu stereotypov a predsudkov, aktívne sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov na Slovensku a prispievajú k rovnosti šancí pre každého bez rozdielu.
Projekt Je to v nás prebiehal od polovice februára do mája 2019 v dvoch častiach. Prvou boli workshopy, ktoré v spolupráci so šobovským komunitným centrom viedla trojica lektorov Vašo Wuačkowec Šimko, Dodo Klimko, Marek Garai. Druhá časť mala podobu podujatia na Šobove, na ktorom deti odprezentovali vzniknuté dielo. Výsledkom série workshopov je pieseň Čavore a videoklip k nej. Deti zažili celý proces tvorby a realizácie skladby. Očakávala sa od nich aktívna účasť, zanietenie a využitie ich prirodzeného potenciálu. Úlohou lektorov bolo sprevádzať ich tvorbou, ukazovať im možnosti a podporovať ich vo vlastnej tvorivosti. Dodo Klimko ich viedol v úlohe hudobníka a producenta, Wuačkowec využil svoje znalosti v oblasti rapu a hip-hopu a Marek Garai celý proces zaznamenával na kameru a je i autorom videoklipu.
V súvislosti s nomináciou projektu nastala príležitosť porozprávať sa s lektormi Dodom Klimkom a Wuač kowcom a spýtať sa ich, ako s odstupom času hodnotia tento projekt a ako sa im darilo napĺňať myšlienku zbližovania v zmysle súťaže Roma Spirit.
W: Samotné zbližovanie sa rodilo ťažko. Považujem to za najnáročnejšie obdobie v mojom doterajšom profesionálnom živote.
DK: Spočiatku sme sa na túto spoluprácu veľmi tešili. Súviselo to s našou predstavou o rómskej komunite, našimi možno zidealizovanými pohľadmi na ich mentalitu. Očakávali sme, že je tam život, typický pre ich komunitu, v duchu hudby, rytmu, živelnosti. Našli sme však miesto, z ktorého zmizli farby.
Čo ste od projektu očakávali?
W: Predovšetkým sme si predstavovali, že sa nám do výsledku podarí preniesť typické znaky rómskej kultúry. Prichádzalo to však veľmi pomaly a ťažko.
DK: Začiatok projektu sa niesol v znamení prebúdzania toho, čo sme považovali za rómsku prirodzenosť. Išlo o náročnú prácu, počas ktorej sme museli konštatovať už len stratu identity, absenciu vlastných názorov a obmedzenie tvorivosti. Na jednej strane deti túžia podobať sa svojim idolom, na druhej strane nie sú ochotné na sebe pracovať.
Ako ste sa dokázali s touto situáciou vysporiadať?
DK: Išlo to pomaly a postupne. Spočiatku som im nosil rôzne hudobné nástroje, aby na nich hrali, a to sa im začalo páčiť. Akoby sa vyslobodili spod obmedzenia, ktoré si sami nastolili, a prestali ho vnímať. Odrazu začali byť svoji, začali spievať, postupne sa otvárali. Prinášali verše a texty, v ktorých vychádzali z vlastných životov a problémov. To boli znamenia, že situácia sa začala zlepšovať.
Ako vás vnímali deti?
W: Myslím, že sme im priniesli možnosť vymaniť sa z ich každodenného stereotypu. Pomaly sa začali otvárať a spolupracovať. V tomto zmysle sa najlepšie pracovalo s menšími deťmi do 13 rokov. Pre tých starších sme neboli zaujímaví.
DK: V prípade starších detí problém tkvel asi v tom, že sme od nich chceli, aby išli s kožou na trh. Je jasné, že sa chcú zviditeľniť a túžia po uznaní, ale v skutočnosti si neveria, a preto nič neurobia.
Ako sa dnes pozeráte na vzniknutú pieseň a videoklip?
DK: S odstupom času na mňa videoklip pôsobí s novou intenzitou. Z materiálu, ktorý nakrútil a postrihal Marek Garai, v kombinácii s textom ide ozajstná sila.
W: Nakrúcanie klipu trvalo dva dni a nebola to vôbec jednoduchá záležitosť. S deťmi sa pracovalo ťažko a museli sme sa obrniť veľkou trpezlivosťou. Napriek tomu, alebo práve preto, považujem výsledný videoklip za zázrak.
V čom vidíte zmysel takýchto aktivít?
DK: V súčasnom svete s jeho hodnotami si tieto deti nedokážu vytvoriť vlastný, zdravý rebríček hodnôt a pravidiel a nik ich k tomu ani nevedie. Sú to deti, ktoré sa chcú hrať, chcú mať zážitky, potrebujú sa vyspať, najesť a zabávať. Žiaľ, najviac ich ovplyvňuje internet a jeho nekvalitný obsah. To spôsobuje, že dieťa, ktoré je prirodzene bez kritického myslenia, sa nedokáže správne rozhodovať, čo je preň dobré. Práca s týmito deťmi si vyžaduje oveľa viac času, ako sme mali my. Nájsť ten zlom, kedy dieťa pochopí, čo je preň naozaj dobré, sa nám zatiaľ nepodarilo. Možno len v náznakoch. Je vidno, že deťom sa nikto nevenuje a nerozvíja ich schopnosti. Preto je dôležité robiť takéto aktivity, a preto vidím v takejto práci zmysel.
W: Dostávame úžasnú spätnú väzbu. Deti mi píšu, kedy znovu prídem na Šobov, kedy urobíme novú vec. Posielajú mi zvukové nahrávky svojich i mojich vecí. Vnímam, že by sa dalo pokračovať ďalej, najmä s tými deťmi, ktoré majú skutočný záujem.
Za rozhovor ďakuje Z. Paškayová