V projekte Rodinné striebro Mesta kultúry pokračuje zber historických spomienok, ktoré spoločne zachovávame nielen pre budúce generácie. Pani Bodická nám zaslala autentickú spomienku zo zápiskov jej príbuzného Ing. Mateja Žuff u (narodeného v roku 1883), ktorý od roku 1895 študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Dovoľujeme si ho uviesť v pôvodnom znení.
„Po absolvovaní slovenskej ľudovej školy v Liptovskom Mikuláši poslali ma rodičia roku 1895 na Evanjelické lýceum do Banskej Štiavnice. Bola to osemročná stredná škola, niekedy slovenská, vydržiavaná a podporovaná Evanjelickou cirkvou a. v., kde sa ale toho času vyučovalo už len po maďarsky.
Z Hronskej Breznice do Štiavnice premávala úzkokoľajná železnička, ktorú sme my posmešne prezývali Betkou. Mala
staromódne vagóniky s otvoreným nástupom, chodila pomaly a robila veliké okľuky na tých holých štiavnických kopcoch. Na začiatku školského roku bola vždy preplnená ako krupinská jaternica a vtedy sa sedávalo aj vonká na schodíkoch.
Raz cestoval s nami, školákmi z Hronskej Breznice, aj jeden mladý gazda a keďže prišiel neskoro a inde už miesta nebolo, sadol si kľudne na schodík, batôžtek si zavesil na palicu pred seba a podriemkával, lebo bolo pekne a teplo. Betka vchodila práve do jednej velikej okľuky, ťažko fučala a lenivo sa plazila, keď odrazu gazdov batôžtek narazí na železničný míľnik, ktorý mu ho vytrhne z ruky aj s palicou.
My, šarvanci, sme sa išli popučiť od smiechu, keď sme tú kalamitu spozorovali. Gazda mrzko zahreší, skočí bez váhania z vagóna a zabehne ku batôžku hromžiac, anciáša ja tebe naháňam, veď by ma moja stará varechou vyobšívala, keby som jej novú jupku takto zašantročil.
Chlapci volajú za ním, aby si počkal na košický parník, ten že ho zavezie až do Pukanca. Ale on sa len zasmeje a kričí na nás, nebojte sa chlapci, kým vy zajdete tamto, hľa, na tú druhú stranu okolo kopca, pekne vás dobehnem a ešte sa medzičasom, prepytujem, aj pokojne vyfaklím.
V lýceu študovalo toho času mnoho slovenských chlapcov, lebo bola strava veľmi lacná. Platili sme osem zlatých mesačne za obed i večeru a dostávali sme k jedlu hodne chleba – až štvrť veľkého bochníka na deň, a to bola naša najcennejšia valuta, s ktorou sa kupčilo ako na burze. Za štvrť bochníka dostal človek nový sošit, vreckový nožík, 10 cigariet, vzácnu známku, alebo si mohol od dobrého žiaka odpísať úlohu z matiky.
Vo voľnom čase sme sa hrávali pod Starým hradom purgu, rotu alebo longamétu, čo bol ešte badateľný vplyv rímskej kultúry.
V sobotu sme mávali na večeru pravidelne slovenské jedlo: kašu, ktorú sme ale nemali radi, lebo nebývala dobrá a Maďari nás urážali pre ňu, že vraj „Kása nem étel, Tót nem ember“.
Raz, posledného večera pred vakáciami, sme urobili kuchárkam v alumnii veľkú prasacinu. Všetci stravníci bez rozdielu sme sa dohovorili, že kašu jesť nebudeme. Prišli sme na večeru v sobotu ako riadne a keď už mal každý plný tanier kaše pred sebou, na jeden dohovorený povel sme schytili taniere a prevrátili kašu i s taniermi na obrusy, ale potom sme rýchlo utekali kdekade von, aby nás dozorčí profesor nedolapil. Kuchárky kríkali a nadávali, aby nás, prasatá, na tých vakáciách čerti vzali.
Nám, slovenským chlapcom, robilo učenie veľké ťažkosti. Ešte sme nevedeli poriadne ani svoju materčinu, najmä slovenský pravopis, a už sme museli počúvať prednášky v maďarčine a od samej prvej triedy sme sa učili už aj latinčinu, z ktorej sme potom pravidelne prepadúvali. V štvrtej triede prišla do toho rečového chaosu aj gréčtina, čoho výsledkom bolo, že sme vôbec žiadnu
reč poriadne nevedeli.
Štiavnica ako banské mesto mala aj svoju typickú zvláštnosť. V noci o jednej, keď do bane nastupovala druhá smena, začala do tichej noci mátožiť klopačka svojím príšerným klopaním: klip-klop-klop, klip-klop-klop. Mnohokrát zobudila aj nás, šarvancov, a my sme sa od strachu hlboko vopchali pod perinu, lebo že vraj klopačka vyvoláva duchov. Na túto štiavnickú zvláštnosť skomponoval neznámy skladateľ známu banícku pesničku „Stávaj Náco, stávaj, na bany klepajú, keď nebudeš stávať, fárať ty nedajú“…
Na konci školského roku sme sa vždy veľmi tešili na prázdniny, ktoré sme volali latinsky vakácie a v nedočkavosti sme na triednu tabuľu napísali latinsky: „Vivat vacationes“, to jest „Nech žijú prázdniny“. Každý deň sa potom jedna litera zotrela a boli sme šťastní, keď sa konečne zotrela aj posledná litera „s“ a my sme balili kufre a hybaj na Betku a domov.“
Ing. Marián Žuffa
Pokračovanie spomienky uvedieme v ďalšom čísle prílohy Almázia. Ďakujeme všetkým, ktorí doteraz prispeli svojou spomienkou, príbehom či fotografi ou k zachovávaniu toho, čo by inak zapadlo prachom.Budeme veľmi radi, keď sa rozhodnete vyrozprávať, prípadne zaslať mailom, poštou to, čo by ste radi touto formou priblížili druhým a zvečnili v archívoch mesta. Stačí nás kontaktovať telefonicky na čísle 045/694 96 51, alebo mailom na hubert.hilbert@banskastiavnica.sk.