V pokračovaní článku z minulého čísla uvádzame spomienku Ing. Mateja Žuffu na školské časy v období po roku 1895, kedy študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Text si dovoľujeme uviesť v pôvodnom znení.
Jedného dňa sme mali vyzdobiť školu z príležitosti maďarského národného sviatku Mározius ídusa, to jest 15. marca, ktorý deň oslavovali Maďari, ako rozpomienku na revolúciu v roku 1848 proti Habsburgom, kedy slávny maďarský básnik Petöfi burcoval národ k povstaniu svojou strhujúcou básňou Talpra Magyar, hí a haza.
Ako tak nesieme maďarskú trikolóru na pôjd, vidíme tam v jednom priečinku kopu nahromadených kníh a keď sme sa do nich pozreli, srdcia sa nám rozbúchali prekvapením. Boli to slovenské učebnice z doby, keď sa na lýceu prednášalo ešte po slovensky. Nechceli sme ani vlastným očiam veriť. Boli sme na pôjde náhodou všetko slovenskí chlapci, dívali sme sa jeden na druhého, až nám kamarát Vaľo Kubáni vysvetlil, že veru naše lýceum bolo ešte nedávno slovenskou strednou školou. Dojalo nás to veľmi a chceli sme si niekoľko kníh vziať na pamiatku, keď odrazu prišiel pedel, t. j. školník, a videl, že čítame tie slovenské knihy, ihneď nás okríkol maďarsky, pobral nám knihy z rúk, vyhnal nás a pôjd zatvoril na kľúč.
Bola to malá epizódka, ktorá ale zanechala v našich srdciach hlboký dojem a prebudila v nás národné vedomie. Počali sme o našich národných dejinách uvažovať a výsledok tohoto národného prebudenia bol ten, že sme cez prázdniny založili slovenský spolok Zora, v ktorom sme sa poúčali o slovenských národných dejinách, čítali sme knihy našich spisovateľov, spievali sme ľubozvučné trávnice a mali sme aj malý hudobný krúžok.
Školská správa musela od dakoho dostať upozornenie, že niektorí slovenskí žiaci založili slovenský spolok Zora, kde sa ostro štve proti Maďarom a pestuje panslavizmus, načo školská správa nariadila prísne vyšetrovanie a domové prehliadky, a to hneď, podľa nejakého tajného udania, na našom byte.
Ja som býval vtedy s Vaľom Kubánim u jedneho baníka za lýceom na Olympe a u nás sa hneď robila veľmi podrobná prehliadka. Museli sme pootvárať všetky kufre a tašky a vyložiť všetko na stôl, kde sa kus po kuse dôkladne prezeralo.
V jednej taške Kubániho sa našli, na naše nešťastie, aj Kubániho satirické básne a slovenské knihy od Sama Chalupku Mor ho, Bottova báseň Smrť Jánošíkova a v mojom kufri Kollárova Slávy dcéra, potom Spevníček slovenských ľudových piesní a medzi ďalšími knihami aj spisy Turgeneva v ruskom jazyku, ktoré som uchytil doma môjmu otcovi, aby som sa naučil trochu čítať po rusky.
To už bol neodpustiteľný hriech, na základe ktorého sme boli traja: Valér Kubáni, Ján Lichner a Matej Žuff a dňa 15. februára 1902 vylúčení z lýcea.
Motto: „Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou; ten kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. Čas vše mění i časy, k vítězství on vede pravdu, co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba.“ Ján Kollár
Aj vašu spomienku na časy minulé radi zaznamenáme a v rámci Rodinného striebra v prílohe Almázia s vaším dovolením zverejníme. Neváhajte nás kontaktovať telefonicky na čísle 045/694 96 51, alebo mailom na hubert.hilbert@banskastiavnica.sk.