Juraj Gábor (1985) je mladý intermediálny umelec, ktorý sa v posledných rokoch venuje najmä kresbe a sochárskym intervenciám vo voľnej krajine
aj v galériách. Premýšľa citlivo každý zásah, doslova každú čiaru. Keby nebol umelcom, bol by architektom. A táto jeho vášeň pre monumentálne architektonické realizácie s citom vsadené do prostredia je zjavná. V Štiavnici počas septembrovej rezidencie v programe TROJICA AIR pripravuje projekt Transfer –Prechod pre dnes nenápadnú, skôr zabudnutú lokáciu v blízkosti Červenej studne.
Juraj, pri príprave na tento rozhovor som si uvedomila, že sa poznáme presne 10 rokov. V septembri 2009 si do Štiavnice prišiel v skupinke študentov na jeden z našich prvých workshopov.
Je to skvelé, že mi to pripomínaš! Ani som si to neuvedomil, že je to už desať rokov, čo som v Banskej Štiavnici bol ako účastník workshopu pod vedením môjho vtedajšieho pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení Antona Čierneho. Témou workshopu bol vtedy v súvislosti s blížiacou sa šesťdesiatkou Trate mládeže fenomén práce. Mňa zaujala samotná fyzická práca aj spôsob, ako sa o nej hovorilo, aj ako sa stala predmetom propagandy. Fascinovala ma repetitívnosť dejov a udalostí.
Spomínaš si, čo si pred tými desiatimi rokmi vytvoril?
Volalo sa to Sen o UNC. Povedal som si, že vyrobím taký fiktívny štočok, matricu pre tlač plagátu. Motív som vyryl do nájdeného linolea, ktoré bolo dlhé roky súčasťou jednej z miestností železničnej stanice. Už samotný materiál mal teda vlastnú históriu. Z jednej strany bolo schodené a do druhej strany sa rokmi otlačili staničné kachličky. A ja som do toho lina vyryl kresbu. Bolo to zjavenie stroja, malého bagra, ktorý mal pomáhať úderníkom pri budovaní Trate mládeže. Tí nakladali materiál ručne lopatami na fúriky a snívali o mechanizácii. Zároveň ten štočok nebol nikdy vytlačený. Nedostalo sa mu významu, aký mal mať. Táto tvoja práca, ktorú si vystavil aj na oficiálnych oslavách 60-ky Trate mládeže v októbri 2009, mala pre teba ako začínajúceho umelca dosť veľký význam. Áno, získal som s ňou Cenu Igora Kalného pre výtvarníkov do 30 rokov na VI. ročníku Zlínskeho salónu mladých a dnes je v zbierke v Krajskej galérii výtvarných umení v Zlíne. Táto práca je vlastne jedným z mojich štartov tu v Banskej Štiavnici, ktorých bolo počas desiatich rokov viac.
Preskočme teraz rovno do roku 2019. Si tu opäť. Síce len na jeden mesiac, ale opäť kvôli práci. Čo je pre teba výzvou pracovať tu opakovane?
Tu v Štiavnici, akokoľvek dobre ju poznám, stále vnímam niekoľko veľmi výrazných tém. Samozrejme všadeprítomný fenomén baníctva, s ním spojený rozmach mesta,historické artefakty, architektúru, ktorá je zrkadlom bohatstva regiónu v minulosti a má vplyv na
formovanie kultúrnej krajiny. Fascinujúce je striedanie civilného života s duchovnom. Pretože bez duchovna, bez modlitby a viery, sa banská práca nezaobišla. Baník musel veriť. Pred sfáraním sa pomodliť a veriť, že sa po šichte v zdraví vráti z bane domov. Zaujíma ma, ako artefakty, ktoré s duchovnom súviseli, rôzne sochy svätých, ktoré spevádzali vtedy baníka a dnes turistu, aký maju význam. Ich hodnotu preveril čas, ale aký význam majú pre nás v súčasnosti, kedy ich duchovný rozmer nie je vždy nevyhnutný? A to ma zaujíma. Práca, na ktorej tu pracujem, vytvára mostík, cestu práve medzi životom tu a tam.
Je tu ešte čo objavovať?
Dá sa tu reagovať na veľké fenomény mesta aj na malé lokálne udalosti. Reflexia je aj pre mesto samotné nevyhnutná a zdravá.
Ty sám si dva roky pracoval ako galerijný pracovník. Je jednoduché sprostredkovať súčasné umenie laickému divákovi?
Je nevyhnutné hľadať a nachádzať spoločný jazyk. Vyžaduje si to ale „prácu“ – čas pre pozornosť a trpezlivosť, ktorou vzniká chuť pre vzájomné zdieľanie a rešpekt na oboch stranách. Umelci sú ako lakmusové papieriky – citliví na témy, ktoré stretajú. Prostredie a miestni sú nositeľmi tých tém. Žijú každodennosť, ktorá prirodzene vytvára hierarchiu a selektuje, čo je pre ich prežitie nevyhnutné a čo už nie. A na to môžu byť umelci a umenie dobrí. Aby tento rebríček neúnavne, no s rešpektom aktualizovali, otvárali oči voči skutočnostiam, ktoré takto ostávajú na okraji. Aby sme si nerobili ilúziu, čo to tu vlastne je, aby sme si priznali farbu, realitu, aby nás to – prehnane povedané – len tak neuspokojilo a neostali sme voči komplexnosti okolia, jeho témam, aj sami voči sebe apatickí.
O čom bude tvoja realizácia, na ktorej tu pracuješ?
Chcem hovoriť o viacerých fenoménoch. O nutnosti nežiť instantne. O stretnutiach. O fyzickom objavovaní miesta. O jeho kultivovaní. O zážitkoch. O pocitoch, ktoré vytvára tieň či priame slnko. O tom, že miesto môže mať symbolický význam, že sa tu máme pristaviť. O tom, že keď niekde vyteká v lese voda z terénu, že je to viac ako v plaste balená minerálka.
Text: Zuzana Bodnárová, Juraj Gábor