Medzikultúrna výmena

Cesta z Arizony do Banskej Štiavnice trvá nekonečné hodiny. Najskôr 11 hodín v lietadle s prestupom v ekonomickom centre Frankfurte nad Mohanom a následne 4 hodiny autom z Viedne na stredné Slovensko. Hluk veľkomesta strieda prázdna slovenská diaľnica a na jej závere nočná horská prémia po kľukatých krutách cez Hodrušu Hámre. Keď krátko po polnoci Marilou Schultz vystúpila z osobného auta v centre mesta, kde stráviť celý jún, videla len prázdne ulice a historické fasády. druhý deň ju však čaka-lo privítanie od organizátorov jej rezidenčného pobytu, ktorí si túto vzácnu osobu a virtuóznu tkáčku pozvali v rámci programu TROJICA AIR. Veď v programoch Mesta kultúry 2019 ísť práve o spoz-návanie niečoho výnimočného, nového a neznámeho, o vzájomné obohacovanie sa a kultúrnu výmenu. Projektom Marilou Schultz sa tieto ambície dokonale naplnili.

Marilou pochádza z kmeňa Navaho. Narodila sa v mestečku Leupp v Arizone, na území rezervácie kmeňa Navaho, z matkinej strany pochádza z klanu Tabaaha (Vodný okraj) a z otcovej strany z klanu Tsi´naajinii (Ľudia čierneho dreva). Tkať začala ako sedemročná, pokračujúc v rodinnej tradícii, ktorá sa vinie cez viac ako päť generácií. Marilou tká tradičaj súčasné Navaho prikrývky a koberce a používa pri tom prírodnú ovčiu vlnu. Je známa svojou precíznou technikou, nesymetrickými vzormi a svojim experimentálnym prístupom k zaužívaným Navaho obrazcom a farbám.

Prvou dôležitou úlohou v rámci autorkinho pobytu bola stavba dreveného tkáčskeho rámu, na ktorom počas júna vznikalo jej nové textilné dielo. Výrobu štiavnického rámu inšpirovali historické čiernobiele fotografie, na ktorých Navaho tkáčky tkajú v exteriéroch (suché a teplé podnebie to umožňuje) na rámoch zhĺbených z konárov stromov. samotný rám vytvára vizuálne silný prvok, ktorý drží celú budúcu tkaninu/textíliu pokope. Musí byť stabilný a spoľahlivý. Sama autorka poznamenala, že jej stará mama tkala práve na takomto ráme artefakte. Ten štiavnický pre Marilou vyrobil štiavničan Július Lišaník bez použitia jediného klinca. Dubové konáre, ktoré ostali po poslednej májovej silnej búrke popadané na zemi tak dostali druhú šancu, iný zmysel. Marilou tká vertikálne, začína pri zemi a motív buduje bez akejkoľvek skice, ná-povedy priamo na natiahnutej os-nove. Aj tu vidíme rozdiel medzi našou stredoeurópskou tradíciou, ktorá pri tkaní sleduje predkreslepredlohu, bez väčších možnospočas samotnej tvorby meniť kompozíciu či farebnosť.

Marilou sa pri tkaní necháva viesť vlastnou skúsenosťou a predstavivosťou. Počítanie v pamäti, rozloženie motívov vo formáte, smerovanie farieb, to všetko prebieha výlučne v hlave autorky, bez akejkoľvek nápovedy. Profesia učiteľky matematiky, ktorej sa doma venuje, nachádza v takejto práci mozgu oporu. Tkanie vo vertikálnej polohe praktický význam. V domácnostiach nezaberá rám veľa mies-ta, neblokuje jednu miestnosť a môže byť prisunutý k stene.

Počas pobytu sa Marilou venuje projektu, ktorý prepája tkanie, ako jednu z najstarších ľudských technológií, s najnovšou, počítačovou technológiou. Obe fungujú na tom istom princípe na binárnom kóde. Vytkávaný vzor vzniká prelínaním osnovy a útoku, čo je v princípe binárnym kódovaním priadza sa môže nachádzať iba pred alebo za osnovou. Toto robí z tkáčskeho rámu najstarší digitálny stroj. Na základe tejto spoločnej črty vzniká projekt, v ktorom Marilou tká tapisériu, ktorá vychádza z algoritmov, ktoré poháňajú finančnú burzu. Viac ako 70% svetového trhu je kontrolované-ho superrýchlymi algoritmami, ktoré spolu neprestajne interagujú, kupujú a predávajú naše bohatstvo. Vzájomnou reakciou sa algoritmy stávajú komplexnejšími a zložitejšími, ľudstvo im postupne prestáva rozumieť a stráca schopnosť ich čítať. V roku 2010 sa stala zvláštna vec: algoritmy sa začali správať nevypočítateľne a vymazali 9% objemu všetkých peňazí, s ktorými burza obchodovala. Táto udalosť vošla do dejín ako Flash Crash. Algoritmy, ktoré boli zodpovedné za Flash Crash nikto nenaprogramoval, vznikli samé od seba, nekontrolovanou mutáciou. Tieto zdivočelé algoritmy prichádzajú z autonómneho sveta, ktorý vzniká za hranicou ľudskej kontroly. Vzory na starobylých tkaninách zobrazovali väčšinou veci neviditeľné, spirituálne a posvätné, záznamy zo svetov mimo ľudskej dimenzie a vedomia. Podobne aj projek, kde Marilou zobrazuje obrazce, ktoré vznikli mimo ľudskej mysle, v rovine akejsi technologickej virtuálnej spirituality.

Pre verejnosť bolo kultúrne pozadie autorky a jej umenie nesmierne zaujímavé. Aj preto sme pripravili 3 dňový, intenzívny workshop tradičného tkania, ktorý sa uskutočnil od piatku 21.júna do nedele 23.júna. 10 prihlásených záujemkýň (8 mladých štiavničaniek, jedna vyučená tkáčka zo Zvolena a jedna profesionálna reštaurátorka textilu z Bratislavy) sa zoznámilo s technikou tradičného Navaho tkania na ráme, ale aj s technológiou spracovávania vlny a jej farbenia. Pre potreby workshopu Marilou priviezla vlnu v dvoch veľkých kufroch priamo z Arizony. Pochádza z “churro” ovce, ktorá sa ináč nazýva aj “navaho churro” ovca. Vyznačuje sa dlhým vlasom a do Arizony ju v 16. storočí priviezli španielski dobyvatelia. Jej prírodbéžový vlas tkáčky farbia do rôznych odtieňov žltej, hnedej, s použitím rastlinných prvkov, modrej s použitím indiga. Za naj-komplikovanejšie sa považovalo farbenie do červenej. Navaho tkáčky testovaním a experimentovaním zistili, že ak nazbierajú z rastlín opuncií malých chrobáčikov (tzv.cochineal) vysušia ich a vyvaria s vlnou v železnom kotli, získajú v palete farieb takú, ktorá im chýba červenú. Tieto a ďal-šie informácie zaujali účastníčky workshopu natoľko, že z plánovaných 4 hodín v ateliéri tu strávili prakticky celý víkend. Pomalá rukodielňa, koncentrovaná práca, sa pre všetky stala akousi meditáciou, úplne poprela rýchly, di-gitálny svet za dverami “dielne”. Pripomenula nám, že stretávanie sa našich starých mám pri páračkách či inej spoločnej činnosti bolo aj utužovaním komunity. Počas práce sa vymieňali informácie, klebetilo sa, ale práca, ktorá mala byť urobená bola urobená.

Na záver rezidenčného pobytu Marilou v ateliéri navštívili študentky textilu SPŠ Samuela Mikovíniho a v rámci formátu Open Studio/Otvorený ateliér v sobotu 29. júna aj široká verejnosť. sledné dielo, na ktorom autorka tu v Banskej Štiavnici pracovala, bude počas mesiaca júl vystavené v priestore Display BSC, ktorý je súčasťou Galérie Jozefa Kollára.

Čo je TROJICA AIR?

TROJICA AIR je nový rezidenčný priestor, ktorý vzniká na ruinách mestskej štruktúry, v miestach, ktoré situované v centre starého mesta, doteraz ale nenašli svoje využitie. Na začiatku roka 2019 tu základnou rekonštrukciou vznikol malý rezidenčný byt a samostatný ateliér. Ateliér je v rámci Mesta kultúry (a veríme, že aj v budúcich rokoch) miestom, kde pozvaný umelec/umelky-ňa tvorí a stretáva sa s publikom v rámci formátu Open Studio.

Za projektom TROJICA AIR v roku 2019 stojí o.z. Štokovec, priestor pre kultúru, ktorý realizuje 10 rokov úspešnú platformu Banská St a nica Contemporary (BSC). TROJICA v roku 2019 privíta umelcov/umelkyne a kolektívy, ktoré sa vo svojej tvorbe priamo inšpirujú lokálnym prostredím a témami.

Pod dramaturgiou projektu TROJICA AIR v roku 2019 podpísaní Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta (BSC) a Lucia Tkáčová (HIT galéria).

Hlavným partnerom projektu v roku 2019 je Fond na podporu umenia.

Zuzana Bodnárová, Štokovec, priestor pre kultúru

Najnovšie články

Archív

Kategórie článkov

2019-07-11T12:54:31+01:00