Wikus, čo ťa motivovalo k tomu, aby si precestoval polku sveta a prišiel sem, do Banskej Štiavnice, na rezidenciu?
V roku 2017 som Štiavnicu navštívil po prvýkrát. Žije tu môj kamarát, fotograf Nico a keď som sa tu ocitol, upútala ma na prvý pohľad zvláštna stavba na Šobove a v jej okolí život, ktorý sa nedal s ničím v meste porovnať. Vizuálne mi to evokovalo sociálne bývanie u nás v Juhoafrickej republike. Začal som sa vypytovať, zbierať si informácie o situácii a živote Rómov, ktorí tu žijú. Celkom ma zaujalo, že táto menšina žije oddelene, pred vstupom do mesta a centrum Štiavnice s touto komunitou nie je nijako prepojené. Venujem sa profesne dokumentárnej fotografi i a téma menšiny mi nie je cudzia. U nás doma som fotil menšinu „bielych“, ktorá je, povedal by som, ekonomickou pevnosťou krajiny. Je v úplne opačnej pozícii ako menšina Rómov tu na Slovensku, ktorá žije častokrát na hranici chudoby, v zlých podmienkach.
O dva roky neskôr v roku 2019 si dostal pozvanie do Štiavnice prísť na dlhšie a počas jedného mesiaca tu práve túto tému rozpracovať.
Áno, na pozvanie prísť sem na umeleckú rezidenciu som okamžite zareagoval pozitívne a rozhodol som sa tému s Rómami rozpracovať formou fotografických workshopov s komunitou detí na Šobove a na Povrazníku. Na Šobove pracujem so šiestimi deťmi medzi 9 a 12 rokov a na Povrazníku s deviatimi deťmi medzi 10 a 17 rokov, čo je spolu pomerne veľká skupina. Každý z účastníkov projektu dostal dva jednorazové 35 mm fotoaparáty. Má k dispozícii 54 fotiek. Je na ňom/nej, čo sa rozhodne zo svojho okolia odfotiť. Vznikne veľké množstvo fotomateriálu, zároveň obmedzené počtom políčok na filme.
Čo je cieľom workshopov?
Snažím sa deti zaujať a motivovať ich, aby sa na svoje okolie pozerali so záujmom. Aby svoju komunitu vedeli opísať a zachytiť na obrázku. Aby v niekoľkých fotografi ách vznikol príbeh, ktorý o ich živote povie niečo osobné. V tom, ako pracujú, je veľa energie a potenciálu. Som tu krátko, ale vidím, že ak sa im človek venuje intenzívne, vedia to oceniť. Po práci a stretávaní sa nás na záver čaká knihársky workshop. Vlastné fotografie doplnené o texty si deti budú vkladať do osobných kníh. Každý si z workshopu odnesie originálnu knihu, ktorá vzniká v spolupráci so štiavnickou knihárskou dielňou Chytrô.
Ako tie workshopy prebiehali? To si deťom rozdal fotoaparáty a nechal ich fotiť?
Nie, prvé stretnutia boli bez fotoaparátov, bez techniky. Rozdal som deťom kamery vyrobené z papiera. Boli trochu sklamané, ale malo to zmysel. Mali sa naučiť pozerať cez hľadáčik a opisovať, doslovne na kúsok papiera, čo vidia, predtým, ako začnú fotiť. A už počas tejto etapy bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako rôzne deti nazerajú na svoje okolie. Niektoré detailne popísali rodinný život,ďalšie krajinu okolo miesta, kde žijú. Začali „písať“ a „rozprávať“ príbeh komunity.
Bolo ľahké nájsť spoločný jazyk?
Vo svojich pre došlých projektoch som pracoval v rôznych kultúrnych komunitách. Práca fotografa v Juhoafrickej republike aj moje iné projekty v Afrike – napríklad pre UNICEF – ma zaviedli do rôznych komunít. Videl som veľa šťastia aj neštastia. Som zvyknutý vnímať rôznorodosť. Sám pochádzam z krajiny, ktorá je veľmi rozmanitá. Na Šobove či Povrazníku som dostal možnosť pracovať s komunitou, ku ktorej nemám žiadnu väzbu. Nehovorím ani slovensky, až na pár základných fráz. O to dôležitejšie bolo na úplnom začiatku nejako vybudovať vzájomný vzťah, získať si ľudí, ich dôveru. Pretože ak chceš fotkou niečo povedať, nemôžeš len tak prísť a začať fotiť. Častokrát fotkou vstupuješ do privátnej zóny fotografovaného a to bez získania si dôvery nejde. Tu svoje zohrali komunitné organizácie, ktoré tu pôsobia, aj asistentky, ktoré som dostal k dispozícii, aby mi pomohli nájsť spoločnú reč.
A popri tom organizovaní detí počas workshopov stihneš urobiť aj nejakú vlastnú fotku?
Áno, snažím sa fotiť a aj nakrúcať krátke filmy priamo na Šobove aj Povrazníku. Uvidím, koľko a akého materiálu nakoniec vznikne. Wikus de Wet je fotograf na voľnej nohe pochádzajúci z Johannesburgu, Južná Afrika. Zaznamenáva sociálne problémy vo svojej krajine so zameraním na problémy spojené s pôdou a Afrikánskou kultúrou. Jeho práce boli prezentované v rôznych juhoafrických publikáciách, ako sú The Mail & Guardian, The Sunday Times a Beeld a tiež sa objavili v medzinárodných tlačovinách, ako sú The New York Times, The Wallstreet Journal, Internazionale a GEO. V mesiaci august 2019 absolvoval rezidenčný pobyt v programe EDU AIR, ktorý organizuje Banská St a nica Contemporary v rámci projektu Almázia Štiavnica: Mesto kultúry 2019.
S Wikusom de Wetom sa rozprávali Jana Ľuptáková a Zuzana Bodnárová.