Spontánny smiech striedaný hlbokým dojatím aj zármutkom. V sobotu 26. januára nadchlo divákov v Kultúrnom centre nevšedné divadelné spracovanie svetoznámeho príbehu o dospievaní a holokauste v podaní Nového divadla z Nitry.
Denník Anny Frankovej písala Lucia Korená spolu s Ivanom Martinkom v réžii Šimona Spišáka. Do Mesta kultúry 2019 ich pozval Ansámbel nepravidelného divadla n.o. (AND), aby odštartovali projekt Nebojme sa divadla, vďaka ktorému sa každý mesiac môžeme tešiť na jedinečný divadelný zážitok. Anna Franková ním nepochybne bola.
Lucia /39/: Pred pár mesiacmi som čítala knihu Denník Anny Frankovej a teda som vedela „do čoho idem“. Spracovanie príbehu Anny Frankovej v podaní Nového divadla z Nitry sa mi veľmi páčilo. Ťažkú tému dokázali spracovať aj so štipkou humoru aj vážne. Počas hry sa mi zaleskli aj slzy v očiach aj úsmev som mala na tvári. Veľmi pekné predstavenie.
Jana /13/: Vo svojom živote som bola na málo divadlách, ale toto si určite zapamätám. Bolo mi to celkom blízke. Nebolo to len o vojne, ale hlavne o dievčati, ktoré to prežívalo. Tá herečka sa do Anny dobre vžila a bolo to niekedy aj smiešne. Veľmi sa mi to páčilo, ale samozrejme tam bola aj tá vojna. Okrem humoru tam bol aj strach a stiesnenosť v priestoroch, kde sa ukrývali. Nemohli žiť normálny život. Myslela som si, že to bude skôr o tej bolesti, ale bolo to spracované s humorom a boli tam dobrí herci.
Biba /65/. Bolo úžasné pozerať na svet tínedžerskými očami aj v takýchto hrozných časoch, aké vojna priniesla. Herci boli veľmi presvedčiví, aspoň mňa úplne presvedčila predstaviteľka Anny, ako hrala 13-ročné dievča. Ďakujem za zážitok.
Šárka /26/: Príbeh Anny Frankovej je jeden z najsilnejších, aké poznám. Žiadna štatistika, ani učebnica dejepisu nedokážu dôveryhodnejšie zachytiť nezmyselnosť a hrôzy toho, čo sa v priebehu druhej svetovej vojny dialo, ako autentické rozprávanie niekoho, kto to zažil na vlastnej koži. K tejto téme by sme sa mali vracať čo najčastejšie. Pozrime sa, čo sa dnes okolo nás deje. Z tých paralel človeka až mrazí.
Za zdieľanie ďakujeme H. Hilbert